Hot Holidays (Larry SK)

32.„Posledný úsmev"

Venované: @eva_sobotkova , @Zadnice , @RosalieZohn , @areyoubi , @Mata711 za pekné komentáre ďakujem :) Rozosmiali ste ma a potešili! Mám na svedomí infarkt, je*nutie, transformáciu na šprtov a prísľub k poslúchaniu... :D Som rada, že komentujete, ale veľmi ďakujem aj tým, ktorí mi dávaju vote a chodia čítať :) 

 „Prečo nič nehovoríš, Louis..." Tíško šepla Cara, ktorá sa ku nemu posadila. Jej oči boli tiež prepadnuté, ale nie tak ako tie Annine. Svojimi tenkými rukami chytila Louisa a súcitne sa mu zahľadela do očí. Bola studená a klepala sa. Možno strachom, v nemocničnej izbe nebolo práve najpríjemnejšie, keď vám tam leží vlastná krv.

„To nič, je v šoku. Je to úplne normálne, aj keď sa začínam obávať postraumatického stresu." Šepol jej. Akoby som to nepočul. Nervózne sa prehrabol v nejakých papieroch a ja by som v tú chvíľu typoval, že by konečne rád vedel, čo sa vlastne prihodilo.

„Postra... ČO?!" Otočila sa na doktora s hrôzou v očiach. O Louisa sa veľmi bála nakoľko to bol jej jediný príbuzný a mali len jeden druhého. Vlastne Louis mal už svojho snúbenca...

„Prežitie nejakej hrôzy, alebo intenzívneho strachu môže mať nejaké dôsledky slečna Tomlinsonová." Naznačil jej, že sa už viac nemá vypytovať. Hovoril to tak vážne a trochu cez zuby. Očami prebehol ku mne a Care naznačil, aby sa postavila z lôžka a uhla sa. Sadol si ku mne.

„Louis, pozeraj sa do svetla." Vybral malé svetielko a behal mi s ním od oka k oku. Spomenul som si na svetlá tých áut a môj tep sa zrýchlil. Prečo preboha nepoužívajú iné metódy, keď vedia, že dotyčný mali autonehodu, alebo v našom prípade s autami niečo spoločné?! Všetko sa mi to razom vybavilo...

„Harry?! Kde je!" Vystrašene som vykríkol. Jediné čo som chcel vedieť je, či žije. Nasledovali ďalšie keci o tom, nech sa upokojím. Prosím vykašlite sa konečne na to, čo vám hovoria tie prístroje a nie nechcem ďalšiu injekciu, chcem len počuť čo je s ním! To tu dofrasa nikto nechápe, že chcem vedieť ako je na tom môj snúbenec?!

„Povedzte mi, čo je s ním..." Beznádej v hlase zaplnila celú miestnosť a Annine tiché vzlyky tomu nepridávali práve najlepšiu atmosféru. . Chcel som im to všetko vykričať, ale nevládal som. Doktor sa na mňa súcitne pozrel a potom na Annu. Tá mala slzy na krajíčku. Toto mi nerobte!

„Tak už mi prosím povedzte, že žije."Prosil som a pozeral som sa na Annu, no mlčala. Doktor sa teda chopil situácie. Papiere v ruke položil na stolík a zložil si okuliare. Zdalo sa mi to, alebo naťahuje čas?

„Je v kóme. Guľka minula srdce o malý kúsok."Napokon zo seba ticho vyslovil, akoby ani nechcel aby som to počul. Prístroje na ktoré som bol napojené začali opäť hlasno pípať. Doktor sa bez slova postavil a vybral injekciu. Pichol mi ju. Nemohol som sa jej vyhnúť. Tak som začal kričať, a to dosť naštvane.

„Nie! Ja už nechcem spať. Chcem ísť za ním! Pochopíte to konečne, že je jediné na čom teraz záleží?!" Protestoval som, ale tvrdil, že je len na upokojenie. Ak by som si ju nedal pichnúť, vraj by mi nepovedal detaily.

„Je to lepšie." Povedal sestričke a podal jej prázdnu injekciu. Pohľadom skontroloval prístroje a pousmial sa na mňa. Odrazu mi bolo zase nejako divne, ale dokázal som vnímať.

„Louis. Bude lepšie, ak mi najskôr povieš, pokade siahajú tvoje spomienky na tú hroznú udalosť. Prikývol som. Pozrel som sa na Annu a Caru. So zatajeným dychom chceli konečne počuť čo sa stalo Harrymu a mne. Môj pohľad bol zrazu prázdny a telo oťaželo. Zahľadel som sa do stropu a ticho začal, pretože si zaslúžia vysvetlenie. Zimomriavky som mal po celom tele a dúfal som, že keď im to poviem, pustia ma ku nemu a tak som začal...

„„Louis?" Zavolal moje meno, keď sme zbadali, že nás prenasledujú jeho autá. Vystrašene sa na mňa pozeral a vravel mi, že mám zastaviť auto, lebo nemáme kam ujsť. Jeho oči boli plné hrôzy, hrudník sa dvíhal veľmi rýchlo a na krku mu navierala žila. Pery boli stisnuté do úzkej línie. „Usmej sa, chcem si ťa zapamätať takého..." Povedal som, pretože jediné čo som chcel niekedy vôbec vidieť bol jeho šťastný úsmev patriaci mne...Neusmial sa. Vykríkol moje meno, akoby smrť alebo zranenia nepripadali do úvahy a vystrelil z auta odhodlaný čeliť Jamesovi. " „„Vyčítaj si to...Vyčítaj si to!" Hlas sa mi ozýva v mysli odkedy tu ležím, pretože neviem čo je sním." Potom sa to stalo. Zachránil mi život, pretože on, James, mieril na mňa...Slzy si začali raziť cestu. Bol to najhorší pohľad. Akoby ma niečo bodalo do chrbta a srdce sa práve roztrhlo. On tam bezmocne ležal, celý od krvi a ja som sa ku nemu zložil na zem. Prosil som ho, nech so mnou ostane. Ale on len tíško šepol moje meno a v krčí sa snažil pohladiť moju uplakanú tvár. Usmial sa a zatvoril oči. Viac si nepamätám...Posledné čo som videl, bola snaha o úsmev..." Pohľad sa mi opäť zafarbil do bledo modrej a začal som opäť vnímať realitu. Pozrel som sa na Caru, ktorá stála akoby ju obarilo a na Annu, ktorá strápene utierala potoky sĺz.

„Chcem ísť za ním." Povedal som na doktorovu stranu. Ten sedel na stoličke a jeho výraz hovoril za všetko.

„Nemôžete ho ešte navštíviť. Je na jednotke intenzívnej starostlivosti. Keď sme ho prevážali helikoptérou, jeho srdce prestalo biť, Louis. Oživovali sme ho. Na záchranu života pri zástave srdca máte niečo okolo 10 minút, pričom už po 5 môže dôjsť k zásadným následkom na ohrození...A potom akoby sa stal zázrak. Keď sme podávali hlásenie o zranených, jeho srdce začalo biť. Musím však ale podotknúť, že začalo biť pri mene Louis Tomlinson. Neprebral sa a neprebral sa ani keď sme ho doviezli do nemocnice. Bolo jasné, že je v kóme. Museli sme to oznámiť rodinným príslušníkom. A tí mi potom oznámili, že si jeho snúbenec. Anna, jeho matka to vedela." Dopovedal a usmial sa na mňa.

„Myslím, že sa už nemusíš trápiť, pretože on zachránil teba, je veľmi statočný a očividne aj veľmi zaľúbený, ale ten zázrak sa stal keď v posledných sekundách započul tvoje meno." Žmurkol na mňa. Moje srdce sa rozpumpovalo a oči zaleskli slzami. Tak rád by som ho teraz držal v náruči a bozkával ho a hladil...Ale to by sa mi najskôr nemohlo takto driemať...

„Vrav..ste že iba na upok.." Oči sa mi opäť zavreli. Necítil som nič. Sny neprichádzali a to prázdno ma ťažilo. Chcem ho objať a pobozkať, povedať, že všetko bude zase v poriadku a budeme iba mi dvaja. My a náš vlastný domov, život...

***

Tma a hlasy. Anna? Mama? Nedalo sa mi hovoriť. Cítil som sa akoby na mňa nefungovala gravitácia, no telo som cítil až priveľmi. Pichalo ma pri srdci, ale nemohol som si to bolestivé miesto nahmatať. Čo sa deje? Bol som vystrašený. Potom som niečo započul.

„Jeho mozog nebol poškodený. Dúfame teda, že jeho aktuálny stav je len dočasný..."

Vysvetlí mi niekto čo sa deje? Chcem sa z tohto sna zobudiť! Kde je Louis? Beznádejne som sa snažil vypustiť so seba čo i len malú hlásku. Prečo sa rozprávajú o mojom stave. Zacítil som v ruke štipnutie, po ktorom bodavá bolesť z hrudníka zmizla, no hlasy sa začali vytrácať a tíchnuť. Dá sa vlastne v sne zaspať znova?

Tak, aké máte pocity ? Harry žije  ospravedňujem sa tým, ktorý mysleli na opak, a písali mi aj výhražné správy :D Dúfam, že sa časť páčila a pridávam ju už dnes, za odmenu. :)