Hot Holidays (Larry SK)

1.„Letíme večer!"

The hot Holidays

„Vraj dosť známy chlapec na škole..." Mrmlal som si. Veď je to ako otrepaná scéna z filmu. Škoda, že ja si to nijak zvláštne neužívam. Už zvonilo na hodinu a ja som si poslednýkrát vykračoval cez chodbu. Traja najlepší kamaráti za mojím chrbtom vtipkovali a hádzali neodolateľné pohľady na okoloidúce slečny. Dievčatá, ktoré si ráno obliekli len tesné tričká a prisahám, sukne nepokladali za dôležitú vec. Keby áno, siahali by im aspoň kúsok pod zadok. Takto ich pokojne mohli nechať v skrini. Poslednýkrát som si užíval tento pocit. Myslím, že niekto by to nazval „pán školy" . Nebol som však ten typ, ktorý iných hlúpo šikanuje, a tak si buduje rešpekt. Svoje meno na škole som dosiahol vďaka športu.

Milujem šport, ale teraz budem musieť všetko opustiť. Zahrabať sa niekam, kde nikoho nepoznám. Prospela by mi zmena, ale nie takáto. Nechám tu kamarátov... Nechám tu dievčatá, ktoré šalejú z každého môjho úderu do boxerského vreca. Tie mi však chýbať nebudú. Ale čo tie všetky slabšie povahy, ktorým som tu bol anjelom strážnym? Nikdy som nikoho nenechal v štichu a teraz tam nechám sám seba. Koľká irónia od života...

Malo by mi lichotiť, že ma tu chce toľko báb. Úprimne? Ja nechcem ani jednu. Sú všetky na vlas rovnaké, a vôbec si nepripadám divne, keď sa za mnou otočí nejaký ten chlapec. Pri tejto predstave sa mi vždy nadvihnú kútiky úst do šibalského úškrnu.Neviem čo sa to so mnou deje. Toto obdobie som mal mať už dávno za sebou, ale čím starší som, tým viac si uvedomujem, že ženy nie sú pre mňa.

Ja sa už ale nebudem otáčať na nikoho z tejto školy. Nebudem myslieť na to, že tu nechám všetko. Budem myslieť na to, že tu nechám moje tajomstvá...

Odsedel som si všetky hodiny dušou niekde inde. Celou cestou zo školy ma sprevádzala neuveriteľná nostalgia. Všetky miesta tu, mi vyvolávali spomienky. Predstava, že som mal pred sebou už len jeden ročník... Zožierala ma! Znovu musíme odcestovať, pretože teta Cara sa tak rozhodla... Ženy sú neuveriteľne vodcovské typy! Musím ju poslúchnuť, je moja jediná rodina. Už je to pár rokov a ja som sa s tým naučil žiť. Postavil som sa na nohy s najväčšou hrdosťou a zaprisahal sa. Nikdy nikomu nedovolím ublížiť mojim blízkym, nedovolím ublížiť ani sebe, či osobe, ktorej raz možno bude patriť moje srdce.

V dome mojej tety som sa predral pomedzi škatule do garáže. Pokúsil som sa napchať do poslednej krabice moje boxerské náradie. Z kôp tých krabíc sa mi chcelo plakať. Slzy som mal na krajíčku, no v tom do dverí vstúpila Cara. Nezbadala ma a mne odľahlo. Pozerala sa po miestnosti a hľadala škatuľu, do ktorej by strčila veci, čo držala v ruke. Nechcel som, aby ma videla ako uplakanú citlivku. Asi by som sa cítil trápne.

"Choď si ľahnúť, prosím! Louis, odlietame o 23.30, musíš byť fit. Máme ťažké kufre a navyše toto je dosť pochybná štvrť." Podráždene som hľadel von z okna a mlčal som. Nemal som chuť odpovedať jej. Keby sa ma aspoň raz spýtala, či sa chcem sťahovať aj ja, neprotestoval by som. No vždy to brala ako hotovú vec. Zamietla svoje chyby pod koberec a začala vždy odznova...Nešťastný rozchod? Nevadí! Nové mesto to určite zakryje!

"Ale no tak, Louis. Ver mi, tam kam ideme sa ti bude isto páčiť. Viem, že je to pre teba ťažké, ale sľubujem, že toto je naposledy." V očiach sa mi zapálila malá iskra nádeje, pri pomyslení, že sa už nebudem sťahovať. Neviem prečo, ale tej strapatej plavovláske som aj tak neuveril.

"Bolo by fajn niekde sa usadiť." Mrmlal som si, dosť hlasno, aby som ju provokoval.

Navyše tam vraj dostala kvalitnú ponuku práce a má tam známu. To by ju tam mohlo zdržať na pár rokov... Prerušil som moju nekonečnú reťaz myšlienok. Pri predstave, o koľkej odlietame a čo ma ešte čaká, mi zišlo na um, že v noci to v tejto štvrti dávno nie je bezpečné. Nechcel som mať zlé myšlienky, ale ak by sa niečo stalo, neodpustil by som si to. Radšej som rýchlo zaľahol do postele a upokojil sa predstavou, že pôjdeme do lepšieho mesta. Niekam, kde je všetko aspoň naoko lepšie. Škoda je len to, že stále netuším a nechcem vedieť kam. Aspoň na chvíľu si tak môžem vytvoriť vlastnú predstavu...

***

Lietadlo sa zdvíhalo nad oblaky a ja som poslednýkrát pozeral na krajinu, kde som zanechal veľa pekného. Cara mala na tvári svoj vždy prítomný, úprimný úsmev, no tentoraz z neho išlo niečo iné. Nepoznal som ju takú. Pod hlavu si podkladala vankúš a kým nevystriedala asi štyridsiatu polohu, roztržito na mňa hľadela. Prevŕtavala ma pohľadom. Vedel som, koľká bije. Chce mi vypláchnuť žalúdok, svojimi ženskými rečami.

"Louis William Tomlinson! Zožiera ma tvoja ľahostajnosť!"

Z chuti som sa na nej zasmial. "Prosím? Neviem, o čom hovoríš." Podpichoval som ju.

Zarazene na mňa vyštekla: "No predsa to, že nechceš vedieť nič o rodine, do ktorej zavítame." Vydýchol som si.

"Cara, stačí mi, že sú to tvoji známi a pani Stylesovú poznáš veľmi dlho. Verím ti." Cara na chvíľu stíchla. Mala zavreté oči a zhlboka dýchala. Vedel som, že ešte neskončila. Dával som jej tak 30 sekúnd, než začne opäť rozprávať. Zapozeral som sa na hodinky.

Ááá, je to tu, neprešlo ani pár sekúnd! Vybuchla. Začal som sa smiať príliš hlasno. Započul som len dve mená: Harry a Gemma. Potom, ako ma prišla utíšiť letuška, zahanbene som stíchol. Cara na mňa hodila veľavravný pohľad - Ticho, ty idiot a počúvaj! Diplomaticky si sadla a odkašlala si. Herečka...

"Takže," spustila, "s Annou sme spolu chodili na strednú a jej brata som poznala viac ako by som dnes chcela, ale to nie je podstatné." Začervenala sa, no neprestávala: "Majú veľký rodinný dom, sú tam osamelí potom, ako Annu opustil jej manžel. Je to od nej veľkorysé, že nás tam príjmu." Drgla do mňa, keď zbadala, že ju prestávam počúvať.

"Majú dve deti, Louis. Sú v tvojich rokoch. Dúfam, že sa spriatelíte." No to určite... Pomyslel som si, ale na Caru som sa milo usmial a prikývol. Ona spokojne stíchla a zadriemala, a ja som urobil to isté. Aj keď som spal, hlavou mi stále behali Annine dve deti. Zobudil som sa, keď letuška hlásila pristátie. Bol som rád. Vytrhla ma z toho hlúpeho sna. Drgol som do Cary a pozeral sa von oknom. Sme tu. Už nič nevrátim späť, pretože teraz som Pán Nikto, pomyslel som si a s hlbokým nádychom sa pripravil na všetko, čo ma dnes čaká. Stále som bol akýsi nesvoj a dúfal, že na letisko neprišli aj jej deti. Možno by som bol pokojnejší, nebyť toho sna.

***

Uvidel som Annu. Stála tam sama, bez detí, a urobila dobre. Inak by mi spôsobila asi niečo ako kultúrny šok, pomyslel som si. Podišiel som k nej a milo sa predstavil. Anna mala neuveriteľnú charizmu, pozitívnu energiu a úsmev patril hádam k najkrajším, aký som kedy videl. Mal som z nej veľmi dobrý pocit, a to ma prekvapovalo. Hneď ako som od nej odstúpil, Cara sa na ňu vrhla a vyobjímala ju. Nechal som ich chvíľu samé a nosil batožinu do Anninho auta. Obdivoval som ho. Bol to veľký čierny Range Rover. Stále som myslel na jej deti a prihlúplo som sa usmieval na dve ženy, ktoré spolu výskajú a pusinkujú sa. Avšak po niekoľkých minútach toho bolo veľa aj na mňa. Začínal som byť nedočkavý a trochu som sa tešil. Jej deti predsa musia byť určite aspoň z polovice ako Anna. Keď mám dobrý pocit z nej, hádam to tak ostane po zvyšok dňa. Hlasno som si odkašľal a v tom dámy pochopili, že by sme mali vyštartovať. Anna sa ospravedlnila a vyzvala nás do auta. Zbadala, ako pozerám a opýtala sa ma, či nechcem šoférovať. Udivene som sa pozrel.

"Zverili by ste mi ho?" zasmial som sa. Veď ma poznala pár minút. Vlastne vedela len moje meno. Možno...

"No, myslím, že keby sa niečo stalo... pokašlal by si si to akurát u Harryho," z chuti sa zasmiala a keď som pochopil, koho to auto je, radšej som odmietol. Má dobrý vkus na autá... Dúfam, že tak aj bude vyzerať, nerád by som sa vláčil s nejakou padavkou. Tých som mal dosť doma. Toto absolútne nie je môj prístup, ale nechce sa mi začínať od nuly. Autom nám to z letiska do ich domu trvalo asi 20 minút. Keď sme dorazili do sídla Stylesovcov, spadla mi sánka a znervóznel som opäť o čosi viac. Bez slov som hľadel na ich sídlo a bol totálne stuhnutý. Všetko pôsobilo tak majestátne. Čisto, úhľadne, pokojne, ale trochu osamelo... Zavrel som dvere na aute, vytiahol svoj kufor. Chcel som, aby cestička ku domu ktorou som šiel, bola nekonečná... Pri pomyslení, že za bránkou stoja určite jej deti, a že cestička nekonečná určite nebude, ma po celej hrudi zalial zvláštny pocit... Ako sa to vlastne volajú? Harry... Harry a Gemma.

Ak sa Vám časť zapáčila pokračujte. Dúfam, že neoľutujete. Budem samozrejme rada, ak ma ohodnotíte hviezdičkou, alebo komentárom :)

-Pride-RAINBOW