Imortálna

4. Kapitola- Oheň (upravené)

Do domu som sa dostala bez toho aby mi oheň ublížil, no nadšenie mi nevydržalo dlho. V sekunde keď som sa ocitla vnútri  vo veľkej predsieni, rozbehla sa na koniec miestnosti, otvorila dvere a vošla do ďalšej chodby sa zrútila časť stropu priamo za dverami a zaterasila mi spiatočnú cestu do predsiene. Ovalila ma vlna horúčavy a trvalo mi pár sekúnd kým som s zvykla na štípanie horúceho vzduchu na celej pokožke. Bola som v priestrannej chodbe, ktorá síce ešte nehorela, no dve miestnosti na druhom konci chodby áno. Oheň sa šíri rýchlo a o chvíľu sa chytia aj schody predo mnou. Presne tam musím ísť. Zakrývajúc si ústa som vybehla nahor, berúc schody po dvoch. Prvé poschodie nehorelo, no bolo celé zadymené, z horného poschodia sa smerom nadol po schodoch plížil ďalší oheň. Nemala som čas.

,,Ninka!'' zaričala som, no po prvom výkriku som sa rozkašľala. Môj daľší výkrik bol len chrapotom, hrdlo som mala razom uschnuté a dopálené.

Dýchaj Mia. Počúvaj Mia... Počúvaj. Mysli. Rozhliadni sa.

Ružové skenené dvere na konci chodby. Rozbehla som sa k nim. Je to plač čo počujem alebo sa mi to len zdá? Pokúsila som sa vykríknuť, no vyšiel zo mňa opäť len kašeľ. Drhla som sa. Musím šetriť dych. Skúsila som sa otvoriť dvere, no kľučka ma nielen popálila ale aj zostala v ruke. Zato sa nemohla dostať von? Pokazená kľučka? Dvere boli veľmi staré, drevené, so sklenenou výplňou a tak som cúvla, chytila sa steny a kopla. Raz. Dva razy. Na tretie kopnutie mojej nohy do skla, sa dvere rozpadli a sklo sa rozsypalo všade. Stovky čriepkov padajúce pred mojimi očami, trblietajúce sa a žiariace ako iskričky. Odrážali oheň, ktorý sa pomaly dostal z druhého poschodia a začal sa rozplývať na chodbe za mnou. Kde je do pekla tá malá?

Prestrčila som trup cez dieru v dverách a porezala si pritom pravé rameno. Hlboko.

,,Ninka..'' zachrčala som a vystrela naliehavo ruky k malému dievčatku, ktoré si zakrývalo oči a chúlilo sa na zemi v rohu izby, pri kope plyšových mackov. Neregistrovala ma. Musela som ísť za ňou. Zavrčala som a rozhodla sa že už nebudem strácať čas, nech to stojí čo chce. Preskočila som do izby a bolo mi jedno koľko rán mi trčiace kusy skla spôsobili. Rozbehla som sa k Ninke a zdvihla ju do rúk. Strhla sa, no stále si zakrývala oči. Bola maličká takže som ju bezpečne dostala cez dvere, potom som preliezla ja.

Pravú stenu chodby oblizovali ohnivé jazyky. Ak prebehneme a niekoľko krát nás obtrie plameň, chytí sa nám oblečenie. A to bude koniec. Nebudem sa môcť hodiť na zem a pokúsiť sa nás kotúľaním uhasiť, pretože aj tá už na niektorých miestach horela. Hlúpe koberce.

Voda. Potrebujem vodu. Potrebujem kúpeľňu. Sprchu. Lenže kde...

Tieto domy sú stavané väčšinou všetky podobne a tak som zamierila k druhým dverám naľavo a otvorila ich. Bingo.

,,Teraz musíš byť odvážna a počúvať zlatko.'' pošepkala som Ninke keď som ju položila do vane a pustila na ňu ľadovú vodu. Rýchlo som zobrala uteráky z vešiakov a spolu s nimi som za ňou vliezla aj ja. Následne som do nich zabalila seba a potom celé dievča. Za dverami niečo zarachotilo. Strecha sa začala rúcať...

Nerada som vychádzala z chladu vane a bezpečia vody ale hrozilo že sa s nami každou chvíľou zhrúti celý dom.

Dievčatko kopalo a triaslo sa no ja som ju objala pevnejšie. Nebol čas na upokojujúce nezmysly. Trebalo rýchlosť. Zdvihla som ju, vybehla z kúpeľne a nezastavila som sa ani keď som už skrz dym nevidela na koniec chodby. Je to jediná cesta. Zaborila som hlavu do uteráka a bežala k schodom. Posledné schody horeli veľkým plameňom, zhora sa tam zrútil trám zo zábradlia. Zliezla som najnižšie ako som mohla, oprela sa o stenu a kopla do zábradlia, na mieste kde nehorelo. Bolo drevené, ľahko padlo. Miesta pod schodami taktiež ešte nehoreli a tak som skočila. Ocitla som sa na chodbe na ktorej som začínala a rýchlo som sa začala rozhliadať. Môj uterák už pomaly začal byť suchý a horúci, Ninkin našťastie ešte nie. Kade teraz? Vchod bol stále zaterasený trámami, no našťastie nehorel. Hasiči možno udržujú prúd vody práve tam no kde sú? Prečo neodhádzali trámy? Zhrútila sa celá predsieň? Bola to jediná cesta von pretože celá chodba sa už premenila na ohnivé peklo. Oheň sa šíril z každej miestnosti. Musela som dúfať že hasiči trámy odhadzujú z druhej strany.

Oheň silnel každou sekundou a rozžeravený, spálený kyslík mi začal pomaly variť pľúca zvnútra. Už som nevládala kašlať, len som cítila ako mi pomaly dochádza dych. Dievčatko v mojich rukách bolo našťastie stále v poriadku no mali sme posledné sekundy, kým nezačnú horieť posledné metre chodby a východ.

Pustila som dievča a vrhla sa k dverám. V tej sekunde sa ozval neskutočný hluk, domom otriaslo a oheň na sekundu zosilnel desaťnásobne. Zhrútilo sa celé druhé poschodie? Znelo to tak. Hluk neprestával. Posledné sekundy. Posledná nadej. Uchytila som prvú dosku a na trieskach si rozrezala ruky. Stačí malý otvor. Malý otvor aby mohla prejsť. Telo som mala vyschnuté a dych už takmer žiadny. Oheň mi hasil vlastný život.

Nie... Nie!!! Odhodila som dosku. Mne oheň silu brať nebude. Chytila som ďalšiu a vytrhla aj tú. Oheň je sila a tú moju mi nevezme. Vytrhla som ďalší trám. Bez kyslíka sa mi začalo zatemnievať pred očami no posledné sekundy som sústredila na energiu. Uchytila som ďalší spadnutý kus, železo, a popálila si ruky až na mäso. Videla som načerveno, akoby mi z očí tiekla krv. Upevnila som uchytenie a vytrhla ho. Ešte. Ešte. Pokračuj. Oheň ťa o energiu neoberie. Pokračuj. Bojuj. Telom mi prešiel kŕč. Rukami som objala najväčšiu dosku a napla všetky svaly v tele. Ak to má byť posledné čo moje telo spraví, nech do toho dá všetku silu. Všetku životnú energiu ktorú ešte má. S ďalším otrasom domu som vytrhla trám.

Vyvalil sa dym. A s ním vzduch. Vznikla necelého pol metra široká a vysoká diera. Skrz dym som nevidela ako to vyzerá na druhej strane no verila som... Verila som a cítila že na druhej strane sú hasiči ktorí sa prebúravajú sem. Bol tam dym no vzduch lepší ako tu.

Zatočila sa mi hlava a zatemneli oči. Telo sa otriaslo ďaľším kŕčom a zhrútila som sa na zem. Horúco. Horúco. Nerozoznala by som rozdiel medzi realitou v horiacom dome a smrťou, rozžeraveným peklom. Možno tam už som. Necítila som vlastný dych. Žeby som ozaj bola v pekle? Kde som?

Na tvári som zacítila chlad. Mokro. Voda.

Otvorila som oči a uchytila mokrý uterák. Ninka. Kľačala pri mne a kašľala. Kývalo ju zo strany na stranu.

Chytila som uterák pevnejšie, vnímala vodu medzi prstami, vyčistila si myseľ. Našla vlastný chrapľavý hlas.

,,Ninka. Prejdeš tou dierou a snaž sa nájsť ďalšiu, ktorou sa dostaneš až von. Dýchaj cez uterák a nemrhaj ním na kriku, nebudú ťa počuť. Na druhej strane sú ľudia ktorí sa k tebe dostanú. Choď.'' Dala som z nej preč jeden uterák a prehodila ho cez dieru, aby sa cez ňu prepchala. Neplakala, nehovorila nič. A ani sa nebránila keď som ju chytila a prepchala cez otvor. Statočné dievčatko. Stratila sa mi z dohľadu. Zmizla v dyme a ja som za trámami začula hluk. Nevedela som určiť aký. Búchanie, trieštenie, krik?

Splnila som čo som chcela. No čo ja? Cez tú dieru by som dala len hlavu. Môžem sa pokúsiť ju zväčšiť... môžem sa pokúsiť prebúrať cestu aj sebe...

Rozkašľala som sa a po pár zakašľaniach sa už nemohla nadýchnuť. Pľúca sa mi zovreli a v tej istej chvíli mi do nohy vystrelila bolesť. Horela mi? Áno. A bola to ohromná bolesť. Mučivá bolesť, ktorá ma držala pri vedomí.

Oheň. Videla som ho všade, cítila ho všade. Nechcela som zomrieť udusením, krčiac sa na poslednom pol metri podlahy ktorá nehorela.

Bolesť sa zväčšovala, pomaly plazila hore telom. Jasne som vnímala každý centimeter tela, ktorý sa mi škvaril.

Oheň som vždy milovala. A to sa nezmení. Ani keď ma zabije. Ak vás zabije niečo čo máte radi, smrť vám nepríde taká strašná.

A tak som nedýchajúc, nevidiac, obetovala posledné zvyšky energie na postavenie sa. Stena nado mnou pukla. Oheň predo mnou sa zväčšil, akoby ma vítal. Oheň podo mnou. Horela som. Strop sa prepadával. Pološialená od bolesti som sa usmiala a rozprestrela ruky.

Sekundu pred tým než sa strop zrútil, som sa vydala ohňu a objala ho.