Imortálna

5.Kapitola *

Nick

Vrhla sa do domu.

Vrhla sa tam a pár sekúnd nato, sa prepadla časť strechy a zaterasila vchod. Dom zavrel ústa a prehltol Miu vnútri.

Nezastavil som ju.... Nespravil som nič. Nestihol som. Prečo som nereagoval skorej? Poznám ju tak mi pre Boha malo DOPNÚŤ že sa pokúsi spraviť niečo také hlúpe! Mal som bežať za ňou a strhnúť ju na zem skôr než sa dostala dnu! Mal som ju dotiahnuť späť hoc aj za vlasy. No nereagoval som. Bol to šok? Bol to strach, ktorý ma tak zmrazil? Prečo som jej opäť dovolil spraviť si čo chce? Prečo som jej dovolil....

Strácal som sa vo vlastných myšlienkach a nevnímal nič naokolo. Až kým okolím neotriasol hluk a z vrchu domu sa nevyvalil dymový oblak. Zrútila sa časť strechy.

Žena vedľa mňa sa od šoku prestala mykať. Len nemo civela na dom, zakrývala si ústa a niečo mrmlala.

,,Bože... Bože prosím nech je v poriadku..'' a stavil som sa že nemyslí Miu. Dúfa a myslí si že by jej dcéru dokázala zachrániť? Dievča ktoré má len pätnásť? Prírodný živel, s takmer nadľudskou silou a odhodlaním? Ohňom v srdci, ktorý jej niekedy bráni rozmýšľať? Tak ako teraz. Čo si myslela? Rozmýšľala vôbec? Myslela si že sa vrhne do domu, takmer celého tvoreného z ohňa a vyjde z neho živá? Ako hrdinka? To chcela? Zachrániť dievča o ktorom ani naisto nevedela či tam vnútri je a vyjsť z tadiaľ ako z filmu? Alebo ju len ovládol ten jej zvláštny pud a teraz.. Čo teraz? Žije ešte? Bojuje? Alebo...

Nevedel som. Nevedel som čo robiť a ani na čo myslieť.

Hasiči obehli dom, asi sa snažili nájsť nejaký iný možný vchod. No očividne neuspeli, pretože teraz len hasili ten, ktorým vbehla Mia a postupne sa snažili odhadzovať trosky. Možno ak sa Mii podarí nájsť v tom pekle dievča a dostať sa ku vchodu. Ak ho odpracú dosť rýchlo. A ak by sa stal zázrak.

Strecha sa zrútila úplne. V jednej sekunde začala padať a v ďalšej boli jej trosky na poschodí a na zemi. Niektorí hasiči mali šťastie že ich nezavalilo.

Sekundy ubiehali a väčšinu domu už ani nebolo vidieť. Všade boli len plamene. Mia... ani so všetkými tvojimi schopnosťami a odhodlaním... Mia... S ďalším hlukom padajúcich trámov som padol aj ja. Opustila ma sila. Hasiči neprestávali bojovať no prečo? Bolo jasné že o chvíľu padne ďalšia časť domu. Možno celý.

Prečo Mia? Prečo? Prečo si aspoň raz nemohla reagovať ako normálny človek a len so šokom pozerať na to čo sa stane? Len sa so slzami snažiť upokojiť ženu vedľa nás? Len ma s hrôzou objať a nepustiť ma?

Neviem koľko času ubehlo. Vidím len jej tvár. Tvár v plameňoch.

A vtom počujem výkrik. Hasiči sa zoskupili tuhšie a začali odhadzovať trámy rýchlejšie. Dávali si navzájom pokyny. Vytiahli niečo špinavé. Plachtu? Držali trámy a vyťahovali ďalej až kým sa jeden z nich nenačiahol, nepostavil a nerozbehol preč od domu.

V rukách držal dievča, zabalené v uterákoch. Malé dievča. Nie Miu.

,,NINKA!!'' vykríkla žena a rozbehla sa k nim. Upriamil som pohľad spať na vchod do domu v nádeji že z tade vytiahnu aj Miu keď.....

Výkrik. Otras. Rachot. Prach a žiara.

Predná časť domu sa kompletne zrútila. A s ňou aj zadné časti. Rúcali, padali.. Kompletný kolaps budovy.

A ja som vedel. Vedel som že je po všetkom. Vedel som... Mia. Pochovali ju trosky a oheň. Koniec. Nič viac pred nami nebolo. Trosky, oheň a telo dievčaťa, ktoré tam skončilo dobrovoľne. Skončilo. Koniec.

S tým vedomím mi kompletne vyplo myseľ. Nevnímal som čo sa dialo. Sirény a svetlá, tváre a rozhovory, otázky a dotyky, to všetko sa rozplývalo a ja som kráčal preč. Kráčal som, nevediac kam. Svetlá a tma. Budovy, môj dom. Hluk a ticho. Moja izba.

Sedel som a hľadel do tmy. Mia... Čo sa stalo? Prečo sa to stalo?

Oheň a horúčava, tma a chlad. Vidím ťa. Vidím tvoju postavu ako beží odo mňa. Z bezpečia do pekla. Zo života do smrti. Bežíš preč. Nevraciaš sa. Prečo?

Prečo práve ty. Prečo práve ty, neskrotná, šialená, vášnivá, náladová... Prečo práve ty?? Prečo práve ty, si v mojom živote koreňom ktorý rástol každým dňom? Koreňom ktorý tam mal zostať a držal ma. Prečo si práve ty tým človekom ktorý je pre mňa tak dôležitý? Ten jeden človek, ktorý tvorí váš život, podstatu, sny, minulosť aj budúcnosť. Prečo si ním práve ty? A prečo si práve ty musela... Prečo si práve ty.... Prečo si to spravila? Prečo odo mňa bežíš preč?

Si preč. Preč.

Prečo som ťa nechytil? Prečo som ťa neudržal pri sebe? Prečo som ťa nedokázal zastaviť? Nie.. Nie Mia... Toto nie je moja chyba. TY si odišla. Nechala si ma za sebou a neobzrela si sa. Tak isto ako veľa krát pred tým. Rozbehla si sa a zmizla si v ohni. Zmizla si v čiernote a nevrátila si sa späť. A mňa si nechala v ešte väčšej. Nechala si ma tu, tu v temnote a nechala ma v nej stáť samého. Bez ničoho. Bez odpovede. Bez vypočutia. Bez toho aby si vedela... Nezáleží ti na tom? Bolo ti to jedno? Rozmýšľala si vôbec nad svojim životom? Napadlo ťa a bola si si vedomá toho, že bežíš v ústrety svojho konca? Vedela si to?

Zachránila si ju. Zachránila si dievča. Prečo si nezachránila seba? Myslela si si že to dokážeš? Myslela si si že si nesmrteľná? Že zvládneš všetko? Alebo ti to bolo jedno. Bol ti ukradnutý vlastný život. Boli ti ukradnutí tí ktorých tu necháš. Bol som ti ukradnutý aj ja? Na čo si myslela? Čo tvoje posledné sekundy? A čo moje? Čo moje sekundy, minúty a dni, ktoré teraz budem žiť bez teba? S ničím, len so spomienkami. S obrazom ako bežíš preč, odo mňa, v ústrety ohňu? Bola si tak odvážna alebo len tak neskutočne hlúpa a ignorantská keď si to spravila?

V tom ohni mal vyhasnúť jeden život. Jeden život, a nemal byť tvoj. No ty si ho aj tak ponúkla. Vymenila si si osud s tou malou. Život za život. Je to hrdinské?

Nie Mia. Pre mňa nie si hrdinka. Nevyšla si nepoškodená z boja o život, s vejúcim plášťom za sebou. Zostala si tam. Nájdu ťa zajtra, keď ťa budú hľadať, pochovanú v troskách?

Pretože tam si. Si v troskách. Troskách života ktorý mal byť. Života a budúcnosti, ktorú si ty, ktorú sme my, mohli mať. Zničila si ho. Spálila. A presne tam teraz si. V troskách. V troske, ktorú si spravila zo mňa.

Mia.

Odišla si. Nevrátila sa. Si tam a ja som tu. Ja dýcham.

A ty Mia, ty si mŕtva.