Imortálna

19.Kapitola

Došla som do lesa.
Hneď mi bolo lepšie.
Už som sa netrápila tým, že by som nemala mať rada les keď vládnem ohňu.
Pretože som imortálna. Čoskoro budem vládnuť všetkým živlom.
Cítim že to bude veľmi skoro.
Som zvedavá čo za boj to bude.
Vzduch ani zem mi ublížiť nemôžu tak ako mi teraz neublížila voda.
No možno mi môže ublížiť to, že ak všetkú tú moc neovládnem tak ma predsa len zabije. Moje telo všetky tie živly naozaj nemusí zniesť.
Áno. Presne toho sa bojí Kate.
No aj keď som vedela O tomto riziku, nebála som sa. A ani sa nebudem.
Blížila som sa K tomu miestu kde som mala namierené.
Počula som rieku. Teda... Skôr cítila.
O chvíľu som vyšla S pomedzi stromov.
Bolo to tu také aké som si to pamätala.
Celá lúčka ožiarená slnkom, V strede potôčik S kameňmi na bokoch.
Podišla som k nemu A na jeden si sadla.
Zatvorila som oči. Snažila som sa čo najviac vnímať silu tej riečky.
Bola malá ale aj tak som ju cítila. Poriadne som sa sústredila.
A zrazu...
V mysli som uvidela záblesky.
Záblesky scenérii miest kade tá rieka tečie.
Videla som kde vyvierala. V mysli som pokračovala po jej prúde. Videla som pár srniek ako Z nej pijú. Bolo to akoby som sa prevtelila do tej rieky. Bola som nekonečná. Cítila A videla som miesto kde sa vlievala do veľkej rieky. Pokračovala som po tej veľkej rieke. Cez mestá, popod mosty, cez lesy... Bola som úplne vžitá S tou vodou. Nedá sa to snád ani vysvetliť.
Bola som totálne ponorená V tom dá sa povedať tranze keď ma niečo vyrušilo.
Bol to vzlik. Razom som otvorila oči A obzrela sa za seba. Kto to.....?
Prudko som sa nadýchla keď som uvidela kto za mnou stojí.
Moja mama.
Nevládala som sa od prekvapenia pohnúť. A ani ona.
Pozerala na mňa S vyvalenými očami.
Bola V šoku.
Postavila som sa a pozrela jej hlboko do očí.
Vtom som zacítila niečo podobné ako pred chvíľou. Akoby som na chvíľu bola moja mama. Cítila som jej pocity.
Prekvapenie, nechápavosť strach A bolesť.
Vedela som že nevie čo si má myslieť.
Som len výplod jej fantázie? Zbláznila sa? Alebo som duch? Alebo... Naozaj žijem?
Toto boli jej myšlienky.
Spomenula som si na to, či vravela Kate.
Vládci vody vedia čítať myšlienky.
Takže toto teraz robím.
Moja mama sa stále nehýbala. Cítila som rastúci zmätok V nej. Bol už taký veľký že som sa bála aby sa vážne nezbláznila.
V očiach som jej uvidela slzy.
Neuveritelný smútok. Keď som sa do nej vžila, skoro ma roztrhlo.
Prežívala hrozné utrpenie.
Z toho že ma teraz vidí. Všetko sa jej pripomenulo.
To jej psychické utrpenie V nej bolo stále väčšie.
Nedalo sa to vydržať.
Slzy sa jej valili prúdom. Nespúštala zo mňa oči.
Musím niečo spraviť. O chvíľu sa tu zrúti.
Spomenula som si ešte na jednu vec čo mi Kate vravela.
Tí najsilnejší vedia vymazať spomienky.
Presne toto musím teraz spraviť.
A hneď. Mama sa začala triasť. Preboha ona je na tom fakt zle.
Musím konať hneď.
Ale ako? Pochytil ma inštinkt.
Pristúpila som k nej A chytila ju za plecia. Skôr než stihla od šoku A prekvapenia odpadnúť, zadívala som sa jej do očí tak intenzívne až zmrzla.
Znova som pocítila jej myšlienky A pocity. Videla som aj všetky jej spomienky. Akoby boli moje vlastné.
Ocitla som sa priamo V jej hlave.
Pokúsila som sa sústrediť ešte viac.
Predstavila som si posledné minúty V jej hlave. Boli predomňou ako film.
Proste som si len pomyslela že chcem aby na to zabudla A boli preč. Bolo to ako strihanie videa.
Vymazala som jej spomienky až do chvíle čo ma tu zbadala.
A čo teraz?
Skúsila som sa jej V duchu prihovoriť.
Neopustím ju len tak.
Mami. Prosím netráp sa už mojou smrťou. Ver že sa mám dobre A som na dobrom mieste. Si skvelá mama.
Dala si mi všetko čo si mohla A som ti za to vďačná. Ľúbim ťa mami. Zbohom.
Vedela som že jej myseľ si to nejako zapamätá A už sa tým nebude trápiť.
Zavrela som jej oči. Jej mysli som prikázala aby ich otvorila až o minútu. Vtedy by som mala byť už bezpečne preč.
Pustila som jej plecia A odišla Z jej hlavy.
Na sekundu som sa na ňu ešte raz poriadne pozrela. Začali ma ovládať city Ale ešte som ich zadržala. Dala som jej pusu na líce A rozbehla som sa preč.
Musím sa dostať čo najďalej.
Nie za to že by mohla dôjsť. Bude tam niekoľko minút. Prišsla tam zato lebo vedela že som tam chodievevala ja.
Musím ujsť lebo ma začínajú ovládať city.
Jej aj moje. Zvlhli mi oči.
Tá bolesť čo som cítila...
Mám ju zadržať alebo vypustiť ako prúd vody? Nie... Radšej ju zadržím.
Myslím že budem cítiť aj väčšiu.
Neviem prečo ale mám také tušenie. Takže si plač nechám na vtedy.
Chcem sa ukľudniť.
Pôjdem za Nickom. Pri ňom mi je vždy fajn.
Alebo zasa opustím ako vtedy keď som pri ňom plakala.
To je jedno.
Zamierila som k nemu.
Prečo mám pocit že tá väčšia bolesť sa blíži tak ako sa blížim k jeho domu?

Čo myslíte? Stane sa niečo zlé?