Imortálna

6.Kapitola *

Tma. Tma, a samota. Pokoj a ticho. Ticho pred búrkou? Ticho po nej? Temnota.

Svetlo. Svetlo.... Áno. Áno to je to, čo chýba. Je tu len tma a chlad. Žiadny život. Mŕtvolno. Chlad a tma. Potrebujem svetlo. Potrebujem teplo. Potrebujem život. Energiu. Silu... Oheň. Potrebujem oheň. OHEŇ!

Otvorila som oči, nasala vzduch do pľúc. Okamžite ma začalo dusiť no nie z dymu a ani prachu ale z akýchsi triesok ktoré poletovali vzduchom. Pohla som prstami a zacítila medzi nimi prach. Niečo ma tlačilo na nohe, mám ju zavalenú? Nič som nevidela... Nevidela som čo je nado mnou, čo je podo mnou a ani čo ma tlačí na nohe. Nevedela som kde som. Začala som sa cítiť nepríjemne. Snažila som sa pohnúť no všade okolo mňa boli predmety, ktoré mi v tom bránili. Nemohla som sa posadiť, nemohla som ani rozprestrieť ruky. Cítila som sa uviaznuto. Zviazane. V klietke. Zbavená voľnosti, zbavená pohybu. Zrýchloval sa mi dych. Ovládala ma panika. Nie. Nie panika. Hnev. Hnev ktorý za sekundu vzrástol v nehoráznu nepríčetnosť. Akoby mi začala variť každá žila, začala vrieť každá kvapka krvi, každý sval sa napol na prasknutie, v hlave sa vytvoril tlak. Mňa. Nič. Zväzovať. NEBUDE!

V ďalšej sekunde všetok tlak vybuchol. Moje vriace telo prešlo vlastnú hranicu, vzduch okolo začal pískať ako vriaca konvica a všetko vzplanulo.

Oheň. Áno to jediné mi trebalo. To je to, čo som potrebovala. Iba oheň ma zachráni. Pred tmou, pred samotou, chladom a aj uveznením.

Oheň bol všade okolo a ja som sa rozhliadla. Väznili ma drevá a kusy niečoho, čo som nevedela identifikovať. No to všetko teraz horelo. Pomaly. Veľmi pomaly. Ten pomalý proces vo mne opäť niečo pohol. Ozvala sa netrpezlivosť, opäť sa meniaca v hnev. Oheň, doteraz jasne červený, sa zmenil na žiarivejší. Jasne oranžový, žltý, miestami až do biela rozpálený, v sekundách premenil všetko okolo mňa na prach. Usmiala som sa a postavila sa. Už ma nedusilo, rozžeravený a spálený kyslík, bol v mojich pľúcach príjemný. Prirodzený. Aj keď to možno ani nebol kyslík, ale samotný oheň.

Natiahla som sa, popukala stuhnuté kĺby v rukách, nohách a krku, následne sa rozhliadla. Vďaka ohňu som videla všetky detaily aj keď nebolo moc čo vidieť. Všade boli kusy odpadu, driev a zbytočností, pohltené plameňmi. Aký pekný pohľad, pomyslela som si, zaklonila hlavu a nasávala ten pocit energie a sily.

Vyrušil ma len hlasný zvuk, akoby sa niečo obrovské zrútilo a spôsobilo otras zeme. Opäť som otvorila oči. Niečo vo mne začalo byť opäť otrávené tým že okolo mňa je toľko vecí ktoré sa ešte nestratili v ohni. Kusy nábytku, steny.

Kde to vlastne som? Moja myseľ bola ako rozpálená guľa energie ktorá sa nedala uchytiť no ja som vedela že musím rozmýšľať. Musím hľadať v tej rozžiarenej guli. Odpovede. Spomienky.

Nábytok a steny. Popol a oheň. Horiace svaly a spálený kyslík. Obrovský oheň. Požiar. Požiar... Dom. Krik. Sirény. Boj o život. Uterák. Voda. Kvapky vody... To posledné mi rezonovalo v hlave a opakovalo sa. Voda...

V sekunde som si spomenula. Spomenula som si na malé dievčatko, na dieru ktorú som vytvorila v trámoch a na posledný moment, kedy som sa vydala ohňu a stena nado mnou ma pochovala. Môj tep sa opäť začal zrýchľovať, moja myseľ opäť žiariť jasnejšie, znova strácala koncentráciu no to som si nemohla dovoliť. Musím zistiť čo sa deje. Čo sa stalo. Musím sa odtiaľto dostať. Musím sa dostať niekde kde je pokoj, chlad a vzduch aj keď sa to priečilo s mojim telom, ktoré nechcelo nič iné, len zostať v plameňoch. Moje telo... Moje telo bolo v plameňoch. Nie. Moje telo BOLO plameňom. Horelo no nebolelo to ako vtedy. Nebolelo to. Neškvarilo a nerozpadalo sa, neumierala som. Horelo a cítilo sa silné. Horelo a založilo požiar. Ďalší požiar. Sirény. Hasiči. Ľudia. Dievča ktoré malo byť mŕtve. Ja.