Retrace

It's not a good idea, časť 6.

Práca mi ubehla tak rýchlo, až sa nad tým moja myseľ pozastavovala ako nad zázrakom. Ja som, narozdiel od nej, nebola taká nevďačná a tomuto malému zázraku sa potešila o to väčšmi, že šéf stále nevyliezal z kancelárie a moje obavy sa pomaly vytrácali. Stále tam však boli a čakali s rukou nad červeným tlačidlom, aby zapli pohotovostný režim. Veď to poznáte, keby náhodou...

,,Alice?" ozval sa jeho hlas, keď už som ani nedúfala, že to zodvihne. Ale čo som čakala? Je predsa v práci.
,,Máš chvíľku?" spýtala som sa ho.
Na druhom konci telefónu sa ozvala polievka hlasov a to taká hustá, že som nedokázala rozoznať ani jediné slovo, a to mi sluch zatiaľ slúži viac než dobre.
,,O čo ide?" ozval sa po chvíli už len jeho hlas. Mattov.
,,Ak ťa ruším, pokojne ma zruš."
,,Alice." vydýchol, ,,Vôbec si sa nezmenila." Neviem či sa mi to iba zdalo, ale zachytila som niečo ako úľavu. Asi som len vyčerpaná zo stresu. Nedávalo to predsa zmysel. Úľava? Od čoho preboha?
Preglgla som. ,,Napadlo mi...nechcel by si mi robiť spoločnosť pri výbere domu?"
,,Sťahuješ sa?" Zdalo sa, že ho to zaujalo.
Medzi prstami som si žmolila lem trička a cítila sa ako naivná školáčka. Neviem, čo to do mňa zrazu vošlo. Nežiadam predsa od neho nič zvláštne.
,,Áno...Teda, ešte neviem. Dúfala som, že mi pomôžeš rozhodnúť sa." lem som už mala celý dokrčený a musela som sa doslova prinútiť, aby som ho nechala napokoji.
,,Pozri, Alice, nemyslím si, že je to dobrý nápad."
Ja viem. To isté napadlo aj mne, keď som vytáčala jeho číslo cestou z práce. Namiesto toho som sa ho však spýtala, prečo si to myslí. Akoby to hneď nebolo jasné. Jemu aj mne.
,,Zlatko, na toto naozaj nemám čas. Dobre vieš, prečo som to povedal."
Pri tom dôvernom oslovení, ktoré kedysi používal, som sa zachvela. Ako je možné, že má na mňa stále rovnaký dosah napriek vzdialenosti aj času? Asi to naozaj nebol dobrý nápad.
,,Máš pravdu bolo to hlúpe." vzdychla som si.
,,Čo keby si to skúsila u tých dvoch?"
Musela som sa pousmiať. Asi ich ešte stále nemá priveľmi v láske. Prišlo mi to detinské, ale aj zvláštne milé.
,,Kile má teraz Lucy a nechcem ho obťažovať. No a Jake..." zahryzla som si do pery.
,,Bojíš sa, aby si nezačal robiť falošné nádeje?" skúsil.
Na chvíľu som zostala ticho. ,,Áno. Asi áno." konečne som zo seba dostala.
,,So mnou taký problém nemáš?" Úplne som si vedela predstaviť ten úškrn, ktorý sa mu usadil na tvári.
,,Počítam s tým, že ti ešte ostalo trochu rozumu." odvetila som drzo. Jednoducho ma svrbel jazyk a nemohla som si to odpustiť.
,,Naozaj si sa nezmenila." zasmial sa. ,,Stále si však nemyslím, že je to dobrý nápad, ale...."
,,Chápem. Prepáč, že som ťa otravovala." prerušila som ho a chcela hovor ukončiť.
,,..ale aj tak s tebou pôjdem. Kedy mám po teba prísť?"
,,Naozaj pôjdeš?" zatiahla som podozrievavo.
,,Áno, pôjdem." nasadil tón učiteľa, ktorý niečo trpezlivo vysvetľuje svojmu žiakovi. Myklo mi kútikmi úst.
,,Vďaka, Matt." vydýchla som.
Telefónom sa znova niesol jeho smiech. ,,Bojíš sa tam ísť sama?" spýtal sa.

Zarazila som sa. Žeby mal pravdu? Možno naozaj nechcem byť znova sama v blízkosti neznámeho chlapa. Odkedy som vyšla z Rickovej kancelárie, niečo sa vo mne zmenilo, no ešte som neprišla na to čo. Možno to bude postoj k cudzím mužom.

,,Alice?" jeho hlas ma prebral z myšlienok. Črtali sa v ňom obavy.
,,To nič...Teda...Neviem, asi máš pravdu. Vlastní ho totiž muž a...." stíchla som. Mala som nutkanie povedať mu o Rickovi, o jeho divnom správaní a o tých pocitoch, ktoré som ešte nevedela celkom identifikovať. Na poslednú chvíľu som si to rozmyslela. Nie je to môj priateľ. Nemôžem mu všetko vešať na nos a zaťahovať ho do všetkého, čo sa ma týka.
,,A?" pobádal ma.
,,A nič. O piatej tam máme byť." vydýchla som.
,,Prídem po teba o pol piatej. Presne. Nebudem čakať." jeho hlas stvrdol.
,,Dobre." preglgla som a čakala, kedy konečne ukončí tento hovor. No nič sa nedialo. V telefóne praskalo, no nestíchol.
,,Alice, si tam ešte?" ozval sa znova jeho hlas až som nadskočila. Nie však kvôli tónu, akým to povedal. Ten bol mäkký a nežný, úplne iný ako doteraz. A ja som sa sama seba pýtala tak, ako už mnohokrát predtým, ako môže tak rýchlo meniť nálady a postoje.
,,Som." pípla som potichu, pretože sa mi hlas kamsi záhadne vytratil.
,,Viem, že sa niečo deje." oznámil mi znova tým hlasom, ktorý sa mi k tomu vôbec nehodil, hoci takto to vyznelo akosi menej tvrdo.

Píp. Píp. Píp.
Konečne to zrušil.
Oprela som sa o tvrdý tehlový múrik v tichej uličke, do ktorej som vkĺzla, aby som sa mohla s Mattom nerušene porozprávať. V duchu som sa hrešila za ten hlúpy nápad zavolať mu, no zároveň mi akosi odľahlo, keď s mojím návrhom súhlasil. Naozaj som mala strach ìsť tam sama, hoci som si to neuvedomila, dokým sa ma na to nespýtal. Nešlo mi však do hlavy, ako na to mohol prísť skôr ako ja, keď ani nestál pri mne a nevidel, ako sa tvárim.
Viac ma však trápila tá posledná veta. Vie, že sa niečo deje? Čo je to za sprostosť? Od krstu sme sa predsa nevideli a nevie, kde pracujem. Nemôže teda poznať Ricka a tým pádom ani vedieť, čo sa deje. Že sa vôbec niečo deje. Jedine.... Nie. To určite nie. Nedovolil by si ma sledovať.

Potriasla som hlavou a radšej sa pobrala domov. Boleli ma nohy a mala som chuť vyzuť si tie hlúpe opätkové topánky a ìsť bosá. Našťastie mi ešte ostalo dosť rozumu na to, aby som to neurobila. No aj na to, aby som si riadne vynadala za to, že som si ešte nespravila vodičák. Budem to musieť napraviť. Niekedy....

Domov som prišla taká zničená, akoby som robila 2 dni v kuse. Mama sa na mňa ustarostene pozrela a šla mi spraviť kávu.
,,Dnes idem na obhliadku." oznámila som jej, keď predo mnou pristála šálka s pariacim sa životabudičom. Nemusela som jej vysvetľovať čoho, pochopila to aj sama.
,,Vezmeš so sebou aj deti?" spýtala sa.
,,Myslím, že ich tam vezmem až keď bude isté, že ho kúpim. Dúfala som, že mi ich ešte chvíľu postrážite." nadhodila som. ,,Kde sú vlastne moji anjelici?"
,,Spia." ozval sa otec, ktorý sa znenazdajky objavil za mojím chrbtom.
,,Idem ich skontrolovať." vyskočila som zo stoličky a utekala po schodoch do svojej izby.

Potichučky som otvorila dvere a vkĺzla dnu. Spali ako zarezaní, aj keď to asi nie je najvhodnejšie prirovnanie. Spokojne som sa na nich chvíľu pozerala a srdce mi horelo láskou, ktorá sa objavila zakaždým, keď na nich spočinul môj zrak.
Potom som sa odšuchtala k svojej posteli s úmyslom, že si na chvìľu oddýchnem, kým príde pol piatej. No hneď ako som klesla na posteľ a zatvorila oči, stratila som pojem o čase a zabudla aj na nedopitú kávu, ktorá ma čakala v kuchyni na stole.

Tak čo, miláškovia, ako sa vám páčil rozhovor našich bývalých milencov?? :)