Retrace

How to improve day, časť 15.

Myslím, že po tomto vystúpení ani nečakal, že budem pracovať. A ak áno, tak mal, pretože som celý čas civela iba na hodiny a hypnotizovala ručičku, aby sa posúvala rýchlejšie. Úplne ma odignorovala a vliekla sa ako zvyčajne. A tak som vyše 5 hodín iba sedela na stoličke ako socha. Už sa mi ani nikto nesnažil prihovoriť. Konečne im totiž došlo, že je to zbytočná strata času. (asi by som mala povedať amen)

Keď mi skončil pracovný čas, schmatla som kabelku a vybehla z budovy ako víchor. Ľudia, okolo ktorých som prešla, si museli myslieť, že nás navštívilo tornádo. Ale to som bola iba ja. Prišlo mi vtipné, že som oblečená do veselých farieb a zvnútra ma to zviera a požiera zaživa. Nečudo, že sa prejavujem ako prírodná katastrofa.

Vonku sa mi podarilo trochu prečistiť hlavu a zhlboka sa nadýchnuť. Ešte mi predsa nepovedal, čo nemám nikomu hovoriť. Neviem, čo má so mnou v pláne. Nemusí sa to predsa týkať sexu, hoci všetko tomu nasvedčuje. Uvažuj, Alice. Už si sa veľakrát zmýlila. Nemôže to tak byť aj teraz? Nesmieš maľovať čerta na stenu, pokiaľ to od neho nebudeš mať čierne na bielom potvrdené.
,,Správne." vydýchla som potichu, aby si okoloidúci nemysleli, že sa rozprávam sama so sebou, aj keď to presne tak bolo.
Pocit ťažoby sa pomaly vytrácal a ja som si nadávala za to, že som sa zase nechala uniesť emóciami a ukázala mu svoju slabosť. Už zase raz si muži okolo mňa nepredstavovali silnú ženu, akou som rozhodne bola, ale padavku. Kedy sa konečne poučím?

Už s ľahším srdcom som vykročila svižnými krokmi domov. Pretože, čo dokáže zlepšiť deň viac, ako ľudia, ktorí vás milujú? Ak to nedokážu oni, tak kto? Darčeky, čačky, šperky a iné náhrady lásky? Nie. Nie skutočne.
A tak som doslova utekala domov. Dvere som otvorila s takou silou, až som sa musela pozastaviť nad tým, odkiaľ sa u mňa vzala. Psychickú som mala, ale fyzickú...ani nie. Teda, až doteraz. Nebol však čas premýšľať nad nepodstatným. Potrebovala som cítiť teplo lásky a rodiny, a to hneď. Schody som vyšla ani nie za 5 sekúnd, a už som stískala svoje tri malé poklady spolu s mamou, ktorá ich práve varovala.
,,Alice, čo to robíš?" smiala sa, rovnako ako Skye, Grace a Tim.
,,Objímam vás, čo iné?" huhňala som jej do rukáva.
,,Tak som to nemyslela..."
,,Viem, ale nemôžem objať tých, čo mám rada, len tak?"
Usmiala sa a privinula si ma tuhšie k sebe. Bol to skvelý pocit. Tu nebola žiadna nenávisť, žiadne nepríjemné prekvapenia ani strach. Bolo tu len pochopenie a láska. Veci, ktoré si zaslúži každý jeden človek na svete. Aj ten zlý. Aj keď on sám ich nedokáže dávať. Možno, ak ich niekto ukáže jemu, dokáže to potom aj on. Rovnako ako Matt...

,,Fajn." odtiahla som sa. ,,A teraz sa všetci prezlečte, niečo vám chcem ukázať."
Samozrejme, že to bolo myslené iba na mojich rodičov, keďže deti sa samé prezliecť nevedia. Zdá sa, že to pochopili, pretože mama sa zodvihla a spolu s otcom, ktorý sa ešte stále usmieval 'popod fúzy' (celý čas nás pozoroval opretý o zárubňu) sa vytratili z izby. Hneď, ako odišli, som šla nachystať 'trojčatám' oblečenie a poprezliekala som ich. O chvíľu sa na mňa z postele spokojne usmievali modré (Tim), zelené (Grace) a červené (Skye) klbko. Vždy som vedela, že tieto chlpaté súpravičky im sadnú ako uliate. Boli rozkošní.

Spolu s otcom sme ich usadili do kočíka a odniesli dole. Keď sme odchádzali, ešte stále nevedeli, kam ideme a plánovala som ich ešte trochu ponapínať. Hoci celú cestu do mňa dobiedzali, aby som im to prezradila, hrala som sa na záhadnú. Dobre mi to padlo. Takéto odreagovanie. Robenie niečoho obyčajného....

,,Takže...toto je tvoj nový dom?" zostala stáť mama ako obarená pred vchodom.
,,Ty žartuješ?!" pridal sa otec.
,,Nepáči sa vám?" zľakla som sa.
,,Preskočilo ti? Ten barák je úžasný!" zvýskla mama.
,,Mami!" rozosmiala som sa, ,,Odkedy používaš takýto slovník?"
,,Odkedy si mi zabudla spomenúť, že si si kúpila palác." štuchla do mňa.
,,Nezabudla som. Chcela som vás prekvapiť."
,,Tak to sa ti práve podarilo." skonštatoval otec.
Zasmiala som sa.
,,No čo čakáš? Otvor už tie dvere! Chcem ho vidieť zvnútra." postrčila ma mama.
S úsmevom som pokrútila hlavou a podala jej kľúče. Prisahámvačku, správala sa ako pubertiačka. Pripomenulo mi to oslavu mojich 20 narodenín.

Otec mi pomohol s kočíkom dovnútra a aj on sa pobral na prehliadku. Ja som zatiaľ 'jazdila po baráku' a tešila sa z nadšenej reakcie mojich troch ratolestí, ktoré iba naťahovali malé prstíky ku všetkému, čo videli. Pred schodiskom som sa však zasekla.
,,Hej! Poďte mi sem pomôcť!" zakričala som na nich zdola. Chvíľu im trvalo, kým prišli, ale majú predsa viac rokov ako ja, to ich ospravedlňuje. Aspoň v tejto situácii. Rozdelili sme si ich ako zákusky a každý s jedným dieťaťom na rukách sa pobral hore. Bolo zábavné, ako sa mama s otcom snažili dievčatá udržať v pokoji. Narozdiel odo mňa im nedošlo, že je to nemožné. A tak som Tima nechala, nech chytá zábradlie, stenu, aj dvere. Tá radosť, ktorá mu sršala z tváre stála za to trápenie, ktoré som vynaložila na to, aby nespadol.

Hello babes :)
Tak zase po dlhej dobe sa poslušne hlásim. Odhodlala som sa znova napísať ďalšiu časť a aj keď Matt tu zase nevystupuje, dúfam, že ju prečítate až dokonca. Pretože pre tých, ktorým to ešte nedošlo (nechcem byť zlá, ale toto by ste mali pochopiť) toto je O NEJ, nie o ňom. Takže hurá pre Alice a nech žije....niekto :D
Auf wiedersehen :*