Retrace

Visit an old friend, časť 20.

Keď som klopala na dvere domu, jeho domu, v ktorom som už nebola roky (aspoň tak sa mi to zdalo), ešte stále som sa triasla. A to som si myslela, že nič horšie sa mi už nemôže stať! Ha! Také hlúpe a naivné myšlienky! Vždy to môže byť horšie. vravieval mi ocko, keď som bola ešte malá a celkom som nechápala, ako to myslí. Teraz to už viem. Viem, že mal pravdu a že som si jeho radu mala vziať k srdcu. Aspoň by som si ušetrila stavy, ktoré ma chytali teraz.

Stále som nemohla uveriť, že ich vlastní. Že si ich pozeral, mal ich pri sebe, dotýkal sa ich. Veď som tam na sebe nemala nič, preboha! Prikrývala ma jedna mizerná prikrývka a jeho telo. Mattovo. Vedela som, že si už dal do súvislosti, kto je ten muž, ktorý za ním len nedávno nepozvane prišiel do kancelárie.

,,Je tvoj milenec." povedal mi, len akoby mimochodom, chvíľu po tom, čo mi podal obálku s fotografiami, ktoré nikdy nemal vidieť. Ktoré nikto nikdy nemal vidieť!

,,Nie je!" skríkla som naňho. Bola som naštvaná, ako ešte nikdy. Na neho, že ich zohnal bohvie odkiaľ. Na Matta, že ma vôbec donútil, aby som niečo také nafotila. A napokon (ako inak) aj na seba, že som taká slabá, a nechala som sa naviesť na chodníčky, ktorými som sa nikdy nechcela vydať, len preto, že mi ich ukázal pekný muž.

,,Je to môj bývalý šéf." ozrejmila som mu nie práve príjemným a slušným tónom. Ale na čo tá hra? Veď presne také boli aj všetky naše stretnutia - nepríjemné a neslušné. A zvrhlé.

,,To na nich nemáš práve dvakrát šťastie, čo?" zasmial sa, na čo som sa len skepticky zaškerila.

A teraz, keď som stála predo dvermi, ktoré tvorili bránu do môjho starého života, som si uvedomila, že mal Rick vlastne pravdu. Nemala som na nich šťastie. Hoci vo svojej podstate nebol ani jeden z nich zlý (nemohla som si pomôcť, vychovali ma tak, aby som v každom videla niečo dobré), neboli ani dobrý. Boli polozlý. Alebo polodobrý, ak chcete. Rozhodne však neboli čisto jedno ani druhé. Možno to ich robilo takými zaujímavými...

Z dotieravých myšlienok ma vyrušil povýšenecký hlas. ,,Kto ste a čo tu chcete?" Alison. Kto iný by mohol byť vymachlený a vyobliekaný aj doma, ak nie taká žena, akou bola ona?

,,Kto som vás nemusí zaujímať. Hľadám Matta." odvetila som prekvapivo pokojne. Tá žena ma znervózňovala, no zároveň mi bola na smiech. Bola som so seba zmätená. Presnejšie z pocitov, ktoré vo mne jej prítomnosť vyvolávala.

,,Dajte mi jeden dôvod, prečo by som ho mala ísť zavolať." premeriavala si ma s prižmúrenými očami.

,,Pokiaľ nechceš skončiť s rozbitým nosom na podlahe domu, ktorý ani nie je tvoj," hlavou som ukázala smerom k nemu, ,,mala by si ho sem okamžite priviesť." Práve som mala bojovú náladu. A v takej sa so mnou neradno zahrávať.

Pohoršene si odfrkla, ale zmizla z dverí. Očividne sa zľakla. Aj tak dobre, mohla byť rada, že som nesplnila, čo som sľúbila. Dnes som veru nemala chuť byť dvakrát milá.

,,Nie je doma." oznámila mi, keď sa znova objavila vo dverách a hneď ich aj chcela zavrieť. Prekazila som jej zámer vlastnou nohou. Potom som zatlačila do dverí všetkou silou, ktorú som v sebe našla a odsotila ju.
,,Myslíš si, že som taká hlúpa ako ty, Alison?" odfrkla som si. ,,Keby nebol naozaj doma, nemusela by si sa ísť presviedčať a povedala by si mi to hneď. Okamžite mi ho sem priveď, inak za seba neručím!"
Sama seba som nespoznávala. No páčilo sa mi to, tváriť sa ako bohyňa skázy. Bol to zvláštny pocit slobody, nechať svoj hnev vyplávať na povrch.

,,Toto je môj dom a ty mi tu nebudeš rozkazovať a ani sa mi vyhrážať ty....ty hnusná krava!" pišťala.
Preboha to nemá nejaký normálnejší tón hlasu?

,,Čo si to povedala?!" skočila som po nej a chytila ju pod krk. Neviem, čo ma to pochytilo. Asi som už úplne prišla o rozum. Prisahám Bohu, že by som ju bola uškrtila a nepochybujem o tom, že by som kde komu urobila službu, keby ma od nej neodtiahli dve mocné paže a nevytlačili ma hore schodmi do jednej z izieb.

Zatvoril dvere a doslova ma od seba odstrčil. ,,Čo je to s tebou, Alice?! Čo si si dočerta myslela, že robíš? Skoro si ju zabila!" kričal po mne. To bolo to posledné, čo som teraz potrebovala.

,,Vyprovokovala ma! Nenechám si od takej k*rvy skákať po hlave!" nenechala som sa zahanbiť. On mi tu nebude robiť kázne ako trojročnej sopľani!

,,Myslel som si, že máš viac rozumu ako ona!"

,,To som si myslela aj ja o tebe, než si si ju nasťahoval do domu!"

,,Keby si ma neposlala do čerta nemusel som si sem nikoho vodiť!"

,,Keby si nebol taký....!"

Už nikdy som sa nedozvedela, čo ďalšie by som mu vyhodila na oči. A ani on sa to už nikdy nedozvie. Jeho pery ma totiž umlčali skôr, ako som si stihla čokoľvek sformulovať v hlave...

Viete, čo si myslím? Že ma teraz chcete ukameňovať :D A že sa už neviete dočkať ďalšej časti :3