Little secret, časť 40.

943 63 2
                                    

Akurát, keď som umývala riady, zazvonil mi telefón. Prečo práve teraz??
Vypla som vodu, utrela si ruky do utierky, šmarila ju na linku a utekala do chodby, kde som nechala kabelku.
,,Ďočerta." nadávala som potichu a podľa zvuku sa ho snažila nájsť. Už som začínala byť nervózna, keď som ho konečne našla a prijala hovor. Asi si kúpim listovú kabelku. Tam by som ho našla hneď.
,,Už som myslel, že to nezdvihneš." ozval sa Matt mierne namosúreným hlasom.
,,Prepáč. Nemohla som ho vyhrabať z tej hlúpej kabelky." zošuchla som sa na zem, pretože sa mi už nechcelo stáť a oprela sa o stenu.
Zasmial sa. ,,Ženy."
Zamračila som sa. ,,Neprovokuj ma, miláčik."
,,Prečo nie, miláčik? Po telefóne mi ublížiť nemôžeš." Už som v duchu videla jeho frajerský úsmev, keď to hovoril.
,,Zatiaľ." usmiala som sa. ,,Možno niečo také vymyslím."
,,O tom nepochybujem." rozosmial sa.
,,Ale vážne, Matt. Prečo mi voláš?" chcela som vedieť.
,,Nemôžem ti volať len tak?" spýtal sa.
,,Zvyčajne to nerobíš." pripomenula som mu.
Stíchol. Asi o tom premýšľal. Alebo som ho urazila. ,,No, chcel som sa porozprávať." ozval sa napokon. Nezdalo sa, že by bol nahnevaný. Odľahlo mi. Rozhodne som sa s ním nechcela hádať.
,,A nepočkalo by to dozajtra? Mama je chorá a musím sa o ňu postarať. Okrem toho, oco varuje trojčatá a nie som si istá, či niečo nevyvedú..."
,,Napadlo mi, že by si neprišla. Tak čo keby si otvorila dvere?" jeho úsmev som cítila aj cez mobil.

Vyskočila som na nohy a zrušila hovor. Srdce sa mi rozbúchalo ako bláznivé, keď som si v hlave opakovala: on prišiel, je tu. Nemohla som tomu uveriť. Otvorila som dvere a vtiahla ho dnu, lebo som predpokladala, že vonku stál už dlho. Mal na sebe čierny kabát, čo mu neskutočne svedčal a páčil sa aj mne, tak som sa doň zachumlala a tuho ho objala. Ovinul okolo mňa studené ruky, ale v tejto chvíli mi to nevadilo, hoci sa mi chlad zarezával do kože aj cez oblečenie. Hrialo ma vlastné srdce, ktoré horelo láskou k mužovi, čo ma práve držal v náručí.
,,Alice..." zachripel.
Prinútilo ma to odlepiť hlavu od jeho hrudníka a pozrieť sa naňho. Sklonil sa ku mne a obtrel sa perami o moje, no nepobozkal ma. Postavila som sa na špičky, pretože bez opätkov som bola zvláštne malá, a pobozkala ho sama. Zastonal, pevnejšie ma zovrel a obtrel sa jazykom o môj. Až teraz som si uvedomila, ako veľmi mi chýbal. A že otec je pár metrov od nás.

Opatrne som sa od neho odtiahla a chcela mu to vysvetliť, ale on sa nechystal prestať. Keď som mu odmietla požičať svoje pery, začal si nárokovať môj krk. Jeho horúce nedočkavé bozky mi tam vypaľovali značky. Potvrdenie toho, že som jeho majetok, že mu patrím, že on patrí mne.
,,Matt..." rukami som sa mu zaprela do tela. Musela som to urobiť nasilu, lebo iba tak som sa prinútila zastaviť ho. Inak by som ho asi nechala pokračovať, a to by nedopadlo dobre.
Nechala som ho trochu sa upokojiť. Ohníčky v jeho očiach sa ustálili, už netancovali ako pred chvíľou, no aj tak nezmizli. Boli stále tam a čakali na ďalšiu príležitosť.

Keď som si bola istá, že vychladol, spustila som ruky späť k telu a oznámila mu, že len kúsok od nás sedí môj otec spolu s deťmi. Prikývol a nechal ma vziať ho za ruku a odtiahnuť ho do svojej izby. Pre istotu som zamkla dvere a oprela sa o ne. Matt si vyzliekol kabát, hodil ho na posteľ a vrátil sa ku mne. Postavil sa oproti mne, ruky mi položil na boky a sklonil ku mne hlavu. Mal ju tak blízko, že som cítila jeho teplý dych na krku.Nosom mi prechádzal po čelusti a pokračoval okolo uší. Napokon skončil s tvárou zaborenou v mojich vlasoch. Cítila som ako ju zhlboka vdychuje. Trhane som sa nadýchla.
,,Nepobozkám ťa. Iba mi dovoľ... chýbala si mi." mumlal mi do vlasov.
,,Tiež si mi chýbal." vzala som mu tvár do dlaní a úprimne sa mu zapozerala do očí. Potom som ho zľahka pobozkala na pery a odviedla ho k svojej posteli.

Matt napoly sedel opretý o čelo postele a ja som si zložila hlavu na jeho hruď a schúlila sa vedľa neho. ,,A teraz môžeš hovoriť, o čom si sa chcel so mnou rozprávať."
,,Nebude sa ti to páčiť." varoval ma.
Nadýchla som sa. ,,Vrav."
Stíchol. Prisahala by som, že si teraz hryzie peru, ale neverila som, že niečo také robí. ,,Ukradli ich." povedal napokon.
,,Čo ukradli?" nedochádzalo mi.
,,Tie fotografie, na ktorých sme spolu."
Stuhla som.
,,Alice, nájdem ich. Sľubujem." stisol mi ruku, ktorú som mala položenú na jeho prsiach.
Ibaže on nevedel, že som nestuhla kvôli tomu, že ich ukradli, ale kvôli tomu, že na to prišiel a myslí si, že ja nič neviem. A ja viem všetko.
Snažila som sa zahnať ten hlúpy zvierajúci pocit v mojom vnútri, ale nešlo to. ,,Dobre." šepla som priškrtene.
,,Vyriešim to." sľubil mi a pobozkal mi temeno hlavy.
Ach, Matt. Keby si len vedel.....

Ahoj koblížci :)

Nastali tu menšie komplikácie. Aby som bola presná, nevyriešiteľné komplikácie. Kto už na ne aj zabudol?

Retrace Onde histórias criam vida. Descubra agora