Retrace

No way away, časť 47.

Keď som šla vziať trojčatá, nebola som vo svojej koži. Neustále som myslela na tú tajnú miestnosť, kde budem hodinu osamote s mužom, ktorý to očividne nemá v hlave v poriadku. Už bolo na čase, aby som sa pred tým prestala skrývať, no ono sa to ľahšie povie, ako urobí. Bude to predsa súčasťou môjho života, vravela som si, pokým....pokým sa mi ho nepodarí opraviť. V duchu som si neustále opakovala, že túto cestu som si predsa vybrala sama, lenže, ono to vôbec nepomáhalo. Práve naopak, bolo mi ešte horšie.

To som však pred Timothym, Grace a Skye nemohla a ani nechcela ukazovať. Museli si ma pamätať ako silnú a dobrú náhradnú mamu, lebo takou som chcela byť, hoci bolo otázne, či sa mi to podarí... A tak som v našom novom domove rozprestrela hrubú deku na podlahu v obývačke a hrala sa s nimi. Poskakovala som s plyšovými zvieratkami, vtipkovala a robila im radosť. Lebo iba tie žiarivé, detsky naivné očká ma dokázali na chvíľu odpútať od doterných a pochmúrnych myšlienok.

O pol hodinu zazvonil zvonček a ja som vyskočila v mihu na nohy a utekala otvoriť dvere. Julienovi stojacemu za nimi som padla do náruče a zúfalo ho objala. Potrebovala som útechu a on bol jediný, kto mi ju v tejto chvíli mohol dať. Zdalo sa, že ho to zaskočilo, no spamätať sa mu netrvalo dlho. O chvíľu ma už objímal aj on a nechal ma pritisnutú na seba tak dlho, pokým som sa sama neodtiahla.
,,Prišiel si." vydýchla som.
,,Samozrejme, že som prišiel, Lis. Sľúbil som ti to." prstami ma pohladil po líci.
,,Ja viem." vzala som ho za ruku a viedla ho do obývačky. Tentokrát do mňa nevysielala žiadne teplo ani elektrizujúce iskrenie. Bola to len normálna ruka spočívajúca v mojej dlani. A tak to malo byť.

Zastala som vo vchode do obývačky, lebo som cítila, ako ním hrklo.
,,Teda....to sú?" nedopovedal.
,,Adoptovala som si ich." usmiala som sa.
,,Prekvapuješ ma."
,,Prečo? Nevyzerám dosť vyspelo, aby som sa mohla postarať o deti?"
,,Tak som to predsa nemyslel." bránil sa.
,,Ja viem." vzdychla som si a stisla mu ruku. ,,Prepáč. To len....všetky tie starosti." potiahla som ho do obývačky. Sadli sme si na gauč oproti rozprestretej deke a chvíľu iba hľadeli na to, ako sa hrajú. Teda, Lee na ne hľadel a ja som sledovala jeho. To ako sa usmieval....musel deti veľmi milovať. Stavím sa, že z neho raz bude skvelý otec.

,,Ak chceš, pokojne choď za nimi." navrhla som.
Pomaly sa otočil ku mne, jednu ruku na opierke, jednu nohu skrčenú na pohovke a pokrútil hlavou. ,,Prišiel som za tebou, Alice. To ty ma potrebuješ."
Zahryzla som si do pery a usmiala sa. ,,Mňa poteší aj keď ťa uvidím na tej deke, s nimi." ukázala som smerom k trojčatám.
Smutne sa pousmial. ,,Poznám ťa iba chvíľu, Lis, ale už som stihol zistiť, že vždy uprednostňuješ šťastie iných pred svojím."
,,To nie je pravda!" namietla som.
Hodil po mne pohľadom 'ani sa mi neskúšaj protirečiť' a prisunul sa bližšie ku mne. ,,Povedz, čo pre teba môžem urobiť?"
Sklopila som oči. ,,Mohol...mohol by si mi ich postrážiť, kým budem preč?" požiadala som ho.
,,S radosťou." odvetil pohotovo.
,,Vážne?" prudko som zdvihla hlavu.
Prikývol. ,,Ale, keď sa to tak vezme, urobím to pre ne, aby tu neboli samé. Takže ešte raz, Alice, čo môžem urobiť pre teba?"
Zhlboka som sa nadýchla. ,,Odprevadíš ma tam?"
Usmial sa. Natiahol ku mne ruky a chytil moje.
,,A....ešte...možno...by si ma mohol objať?" skúsila som.

Posunul sa ku mne a nechal ma vkĺznuť do jeho náručia. Zase mal na sebe sveter a ja som sa cítila ako na mäkkom obláčiku. Toto objatie nebolo rovnaké ako Mattovo. Nesľubovalo mi vášeň ani lásku, iba útechu a príjemné teplo navyše. Bolo príjemné necítiť nič živočíšne pri dotyku muža. Bolo to nové a úžasné. Také jednoduché.

Po hodnej chvíli som sa odtiahla a so slzami v očiach som mu poďakovala. Ani neviem, prečo ma to tak rozcitlivelo. Objatie som predsa nedostala prvýkrát. Súcitne sa usmial a štuchol ma do rebier. ,,Len si tu, preboha, neurob jazierko. Vytopiť nový dom, to nie je bohviečo."
Rozosmiala som sa. Presne to som teraz potrebovala a on to z nejakého mne neznámeho dôvodu vedel. Hneď mi bolo lepšie. To objatie a narážky... asi mi naozaj chýbal ozajstný priateľ.
,,Lee?"
,,Lis?"
,,Som rada, že si sa ukázal práve v ten deň."
Zhlboka sa nadýchol. ,,Ja tiež, Lis. Ja tiež."

Hello darlings :)

To som zase ja a idem otravovať :D Dnes som sa horko-ťažko prinútila napísať ďalšiu časť, a tak ma napadlo, že možno, keby ste mi dali väčšiu motiváciu.... Aby som to preložila - ak mi zajtra napíšte pod túto časť aspoň 7 komentárov, prinútim sa napísať ďalšiu ešte v ten deň. Dohodnutí? :3

A inak, ako sa vám páči naše L+L duo? Podľa mňa sú cute :)

Xxx