Retrace

Just slip, časť 16.

Bol štvrtok a nový deň predo mnou. Bála som sa, čo ma zase čaká, ale zároveň som sa utešovala tým, že zajtra je piatok. Ten bude, dúfam, mojím oslobodením. Aspoň na chvíľu. Ale aj tá za to bude stáť....

Ďalšie ráno mi teda klopalo na dvere a bolo ponuré ako moja včerajšia nálada v práci. Bol to znova jeden z tých počiatkov dní so zatiahnutou sivou oblohou, kedy nepadla ani jediná kvapka dažďa. Ani zima nebola, ale už tá smutná kupola nad vami vám brala úsmev z tváre. Teda, väčšine. Ešte včera by som sa k nej radila aj ja, ale dnes nie. Dnes som mala čistú hlavu a myseľ otvorenú.

Natiahla som si na nohy silonky, obliekla si bledomodrú hodvábnu sukňu kúsok nad kolená, k tomu bielu blúzku a už mi stačilo iba doladiť to tmavomodrými lodičkami a bola som hotová.
Tak ako každé ráno som si šla najskôr vypiť šálku kávy a potom som čas, ktorý mi zostal, venovala svojím anjelikom. Žiaľ, nebolo ho tak veľa, ako by som si bola priala a zdalo sa, že to bola len sekunda a ja už som zase musela ísť do práce. Natiahla som na seba tmavomodré sako a vyšla von.

Na prahu dverí ma zase prekvapil Matt.
,,Ahoj." usmial sa na mňa a jeho žiarivo biele zuby v tomto počasí žiarili ako diamanty.
,,Čo tu robíš, Matt?" dostala som zo seba po počiatočnom šoku. Viem, bolo to nezdvorilé.
Zamračil sa, ale nič mi na to nepovedal. Za to spoza svojho chrbta vytiahol škatulu s topánkami, ktorú som si u neho zabudla v aute. Bol to zvláštny pocit, dostať ich už tretí krát. A ako sa asi cítil on, keď mi ich už tri krát dával?
,,Zabudla si si ich." doložil, keby som to náhodou nepochopila.
Zmĺkla som a pozerala sa na ruky, ktoré ich držali. Nemohla som si pomôcť, ale mala som pocit, že sem neprišiel preto, aby mi ich priniesol.
,,Prečo si skutočne tu, Matt?" spýtala som sa ho nakoniec.
,,Už som ti povedal, že...."
Nenechala som ho dokončiť. ,,Nepýtala som sa prečo si tu, ale prečo skutočne si tu. Chápeš ten rozdiel, Matt?" založila som si ruky na prsiach a uprene sa na neho dívala.

Po prvý raz v živote sa mi zdalo, že mu chýba odvaha, že sa hanbí. Strčil si ruky do vreciek a placho sa na mňa pozrel. Neverila som vlastným očiam.
,,Matthew Blake! Okamžite vysyp, prečo si sem prišiel alebo odchádzam do práce! Nemôžem zase meškať." štuchla som mu ukazovákom do pleca pri každom slove, ktoré mi vyšlo z úst. Zdalo sa, že to bol dostatočný dôvod, aby sa spamätal. Pravdupovediac, odľahlo mi. Toho som sa totiž najviac bála, keď som sa rozhodla pustiť ich k vode - že ich to zmení. A to som nechcela, naozaj nie.
,,Ohľadom toho, čo sa stalo včera...."
,,Myslíš to v tom aute?" vzdychla som si. Vedela som, že to bola chyba, a predsa ma to nedokázalo zastaviť. Mala som. Teraz som mu totiž dala nádej. Falošnú nádej, že možno raz budeme spolu. Zas a znova som sa zamotávala do svojej vlastnej hry. Bolo to skľučujúce a vyčerpávajúce. A navyše to ubližovalo ľuďom, ktorých som si vážila.
,,Matt, nechcem, aby si to bral, ako niečo viac, jasné? Bolo to iba pokĺznutie. Nič to neznamenalo. Nič to nezmení." frustrovane som sa mu snažila vysvetliť svoje pocity.
,,Iba to som bol? Pokĺznutie? Dočerta, Alice! To si taká bezcitná?" napoly kričal celý rozčúlený. Zle to pochopil.
,,Tak som to nemyslela. Bože..." oprela som sa o dvere, aby som si udržala stabilitu. ,,Chcela som tým povedať, že sa pri tebe nedokážem ovládať, ale to neznamená, že budem s tebou. Nebudem. Nemôžem. Nie v tomto živote."
,,Ale prečo? Prečo, Alice? Veď o tom to je - nemusíme sa ovládať, my k sebe patríme! Čo to nechápeš?" bol zúfalý.
Privrela som oči. ,,Mrzí ma to."
,,Prestaň sa stále ospravedlňovať a už niečo urob!"
,,A čo by som podľa teba mala robiť, há? Byť s tebou? Žiť s tebou? Pracovať u teba? Byť v tvojej prítomnosti každý deň? Tak si to predstavuješ, Matt? Áno? Ale to ja nedokážem, pretože napriek tomu, že si dokonalý, si strašne majetnícky, sebecký a žiarlivý! Nevedel by si mi nechať slobodu a ja by som sa pri tebe cítila ako vták v klietke! To zas nechápeš ty!" kričala som mu do tváre.
,,Ako vták v klietke." opakoval mechanicky. ,,Sebecký? Majetnícky? Žiarlivý? Taký som? Tak ma vidíš? Preto ma stále odmietaš?" uprel na mňa svoje krásne modré oči.
Prelomili sa vo mne ľady a ja som ho súcitne pohladila oboma rukami po tvári. ,,Už to nechaj tak, Matt. Nájdi si niekoho, kto ti opätuje tvoju lásku."
Pustila som ho, obišla a konečne sa vybrala do práce.
,,Ale ja ťa nedokážem prestať milovať!" kričal za mnou. No ja som sa tak, ako v ten deň po nahom fotografovaní, ani neobzrela, hoci mi to trhalo srdce.