Retrace

Assurance (Poistka), časť 19.

Dvere sa nehlučne otvorili. Vošiel prvý a zažal svetlá. Presnejšie, boli to len holé žiarovky vydávajúce tlmené svetlo, ktoré slúžilo akurát na to, aby ste si videli pod nohy. Že tu aj tak nebolo o čo sa potknúť, pretože celú miestnosť veľkú asi 10 metrov štvorcových, vypĺňal iba jeden železný stolík s rovnakou stoličkou, asi nikoho nezaujímalo. Nič ďalšie som nevidela. Žiadnu posteľ. Žiaden gauč. Nič na ležanie. Celkovo to na mňa pôsobilo ako väzenie. Neviem, či som si vydýchla alebo som na tom bola horšie ako predtým. Jedno som však vedela určite - nepôjde tu o sex. Bola som si istá takmer na 100%. A modlila som sa k Bohu, aby som sa nemýlila. Ďalší omyl by ma už asi dostal do hrobu. A tí, ktorí stále omieľajú to svoje "učíme sa na vlastných chybách" a "chyby nás posúvajú ďalej" sa môžu dať vypchať. Alebo sa môžu vžiť do mojej kože. Dám im na výber, taká zlá zas nie som.

,,Asi by si rada vedela, čo tu robíš." preťal ticho a zamkol dvere. Šanca na únik - 0 bodov.

,,Skôr by som rada vedela, čo tu budem robiť s tebou." opravila som ho. Och, môj drzý jazyk bol opäť na scéne. Ani neviete, ako ma to potešilo a dodalo odvahu zároveň.

,,Prestala si mi vykať? Alice, ty robíš pokroky!" uškrnul sa.

Nemohla som mu predsa povedať, že pri vykaní mu budem asi ťažko nadávať, a tak som povedala len: ,,To nebola odpoveď na moju otázku."

,,Á, niekto je nám tu nedočkavý." znova ten zákerný úsmev predátora pred skokom. Naháňali mi strach. Všetky tie jeho gestá, výrazy a mimika.... Iba to podporovalo môj názor naňho a nútilo viac krivdiť Mattovi, že to nevidel rovnako.

,,Chcem iba skôr odísť." bránila som sa. Ako mohol povedať takú blbosť? Preboha, to vôbec nevidí, ako odmerane sa k nemu správam?

,,Nie som si istý, či odtiaľto vôbec odídeš, Alice." predniesol potichu, aby to vyznelo ešte strašidelnejšie.

,,Ako to myslíš?" šepla som a všetka odvaha ma razom opustila. Neodídem? Ako to neodídem?

,,Ach, Alice. Si taká rozkošná, keď sa bojíš." tón jeho hlasu bol nabitý obdivom, aký ku mne zrejme cítil. Zbožnosťou.

,,Nebojím sa ťa." vyhlásila som pevne. Ani hlas sa mi ku podivu, nezatriasol.

,,Že nie?" lenivým krokom pristúpil ku mne. Bolo medzi nami minimum priestoru. Neuhla som zrakom, a tak sa mi ušiel pohľad do jeho šedozelených očí. Sledovali ma tak podrobne, akoby chceli nájsť nejaký náznak zaváhania, strachu alebo niečoho, čo by ich majiteľa zvýhodnilo. Veľmi som sa snažila, aby nenašli nič. Myslím však, že sa mi to nepodarilo.

,,Prečo hovoríš niečo, čomu ani sama neveríš?" položil mi otázku.

Mlčala som.

,,Keď tomu neveríš ty, ako tomu majú veriť iný?"

,,Nechaj si tie svoje filozofické rečičky, a už mi konečne povedz, prečo si ma sem dovliekol." našla som zasa hlas. Vďakabohu.

Pousmial sa a o krok ustúpil. ,,Ako chceš, zlatko. Sama si to chcela."

Sledovala som, ako kráča ku železnej súprave v opačnom kúte miestnosti a niečo odtiaľ berie. Celý čas, s výnimkou chvíle, keď bral to niečo, ma pozoroval. Nehýbala som sa. Dokonca ani vtedy, keď mi v rukách pristála ťažká dlhá reťaz. Nebol tam ani fliačik hrdze, hoci pri takomto svetle to nemôžem povedať s istotou. Bola ako nová, no aj tak mi niečo hovorilo, že ju používa už dlho. Nasucho som preglgla a skákala pohľadom z reťaze na Ricka a späť.

,,To je....pre mňa?" prinútila som sa spýtať.

,,Nie, Alice. To je pre mňa... Toto je pre teba." s ľahkosťou mi ju vzal z rúk jednou rukou a druhou, ktorú mal doteraz za chrbtom, mi podával niečo iné. Odľahlo mi, ale len na moment. V mojich rukách totiž pristál kožený bič zakončený troma hrubými vrkočmi z rovnakého materiálu. To všetko zistili moje oči a hmat po niekoľkých sekundách. V tých ďalších už bič ležal na zemi a ruky, ktoré ho ešte nedávno držali, sa triasli.

,,Na čo.... na čo to budem potrebovať?" spýtala som sa roztrasene.

Rick sa zohol po bič, ale už mi ho nepodal. Potom ma prekvapil otázkou: ,,Je ti dobre?"

Tak ma to vykoľajilo, že som na okamih nedokázala zo seba dostať ani hlásku. ,,Či mi je dobre? Vyzerám tak?" rozhadzovala som rukami.

,,Si bledá ako krieda. Nepotrebujem, aby si mu tu odpadla, Alice." mračil sa. Teraz mi pripomínal Matta. A táto podobnosť ma vydesila.

,,A čo si preboha čakal?! Že sa začnem usmievať? Pozri sa, čo držíš v rukách, Rick!"

,,Tebe to predsa neublíži. Nebudem ťa spútavať ani biť. To ty to budeš robiť mne."

Začala som nahlas predýchavať a musela som sa pohnúť z miesta, inak by som skolabovala. ,,Chceš mi povedať, že ty budeš v týchto reťaziach čakať, kým ťa ja udriem hentým bičom?" dávala som si to dohromady popri prechádzaní.

Prikývol.

,,Ale prečo by si to preboha robil?" nechápavo som sa na neho pozrela.

,,Pre potešenie, Alice." ozrejmil mi s ľadovým pokojom. Akoby to absolvoval už mnoho krát predtým. Čo to táram, samozrejme, že to tak bolo. Sme v tom predsa všetci spolu. Všetky ženy.

,,Ale to je zvrátené." skríkla som.

,,Zvykneš si na to, uvidíš. Aj oni si zvykli." uisťoval ma.

,,Zvyknem? Oni? Kto sú oni? Koľko žien na toto potrebuješ?" chcela som vedieť.

,,10. Mám ich desať."

,,Čože?" neverila som vlastným ušiam.

,,Čakala si menej?" uchechtol sa.

,,Nie. Nie menej... Viac." priznala som sa. ,,Ale... prečo teda ja?"

,,Je v tebe niečo... neviem. Jednoducho si ma upútala."

Stíchla som. Premýšľala nad tým, čo bude ďalej. Nemusela som to robiť dlho.

,,Dnes ťa ešte nechám spracovať to, Alice." oznámil mi a mne sa viditeľne uľavilo. ,,Ale nabudúce..." nechal koniec vety visieť vo vzduchu. Radšej som na to nechcela myslieť.

,,Mohli by sme už odísť?" požiadala som ho, keď sa akosi k ničomu nemal.

,,Vieš o tom, že o tom nesmieš nikomu povedať, však Alice?" uisťoval sa namiesto odpovede na moju otázku.

,,Dal si mi to dostatočne najavo." zatla som zuby.

,,No aj tak... mám tu ešte jednu poistku... Len pre istotu, chápeš. U žien si nemôžeš byť ničím istý." zašmátral rukou v saku a z jeho vnútorného vrecka vytiahol obálku. Podal mi ju. Neisto som ju otvorila a vytiahla jej obsah. Na tlmenom svetle sa predo mnou postupne začali objavovať moje nahé fotografie....

No! Priznajte sa, čakali ste to?