Retrace

Miguel and Norma, časť 58.

,,Zlatko, musím ísť." zobúdzali ma bozky na krku.
,,Nechoď." naslepo som hmatkala rukou okolo seba, kým som nenašla tú jeho.
,,Niekto pracovať musí." podpichol ma a stisol mi prsty.
Prudko som otvorila oči, no hneď ich aj zavrela. Zdá sa, že dnes bude krásny deň. Len keby to slnko nesvietilo tak ostro už od rána. ,,Čo tým chceš povedať?" našpúlila som ústa.
,,Nič." zdvihol si moju ruku k perám a pobozkal ju.
Usmiala som sa. A bolo mi úplne fuk ako pritom vyzerám so zatvorenými očami a strapatými vlasmi. Ak by som sa mu nepáčila, už dávno by ma pustil k vode.

Položil svoju veľkú ruku na moje líce a pohladil ma. Pritisla som sa k nej, akoby mi mala zachrániť život a vzdychla. ,,Vrátiš sa?"
,,Neviem. Pondelky sú vždy najhoršie..."
Pomaly som otvorila oči, už poučená zo svojho predchádzajúceho pokusu, a zopár krát zaklipkala viečkami. Potom som ich uprela naňho. Usmieval sa, akoby práve hľadel na zázrak. ,,..ale ako môžem neprísť, keď ma doma bude čakať nádherná nahá žena v obrovskej posteli?"
,,To má byť prianie, prosba alebo rozkaz, pán Blake?" pobavene som zdvihla obočie.
,,To nechám na teba..." zašepkal mi do ucha a jednu ruku šuchol pod paplón. Končekmi prstov mi prechádzal po nohách a vysielal mi do nich malé elektrické výboje, z ktorých mi naskakovali zimomriavky. Len z takých letmých dotykov som sa začala celá chvieť a on si to všimol. V očiach mu zaiskrilo. Potom ma rýchlo pobozkal na vlasy a vyšiel z izby. Vedela som, prečo sa tak ponáhľal. Utekal sám pred sebou. A pred tým, po čom túžil. No mohla som mu to zazlievať?

Ešte zopár minút som len tak ležala v posteli a hľadela do stropu, kým som sa konečne prinútila vstať. Najskôr som sa len posadila a spustila nohy z postele a až potom som sa postavila. Zhlboka som si vzdychla, lebo keďže bol zase raz pracovný deň, čakalo ma stretnutie s Rickom. Ani najmenej sa mi nechcelo vracať do budovy, v ktorej mi už toľkokrát priháralo pod zadkom, ale čo iné mi zostávalo? Mali sme dohodu, a keďže on svoju časť plnil, nemohla som sa na to vykašľať, hoci nepopieram, že by som veľmi chcela. Rovnako som ho však aj túžila zbaviť tých démonov, ktorí ho nútili ubližovať si, a preto som mala v hlave menší zmätok. Nebolo to však nič, na čo by som si za tých pár posledných mesiacov nezvykla.

Potichu som zišla dole po schodoch a zamierila do kuchyne. Urobila som si rannú kávu, pripravila raňajky sebe aj drobcom a potom som sa s tými svojimi odšuchtala do obývačky, že si pozriem telku. Poprepínala som zopár kanálov, keď tu zrazu na mňa vyskočila nejaká telenovela.

,,Ach, Miguel! Ako si mi to mohol urobiť?" plakala čiernovláska otočená chrbtom k statnému mužovi s dlhými kučeravými vlasmi. Tvárila sa tak zdrvene, že ma to rozosmialo, hoci to bola veľmi žalostná situácia. Očividne ju, chúďa malé, podviedol a ona sa s tým nevedela zmieriť.

,,Norma počkaj, vysvetlím ti to." naťahoval sa za tou zúboženou kôpkou nešťastia. Odtiahla sa a pozrela na neho očami vlhkými od sĺz.

,,Niet čo vysvetľovať. Vybral si si ju." hlas sa jej triasol, no keď to vyslovila, otočila sa k nemu tak rázne, akoby sa nič nebolo stalo. ,,Jej si sa dotýkal, ju si bozkával, hoci si mi sľuboval, že budeme len my dvaja - navždy! Ako som mohla byť taká hlúpa? Zničil si mi život počuješ! Celý si ho zničil!" vzlykla a vybehla z nádhernej vily von.

Vypla som televízor a hľadela na čiernu obrazovku. Opantal ma zvláštny pocit, akoby to bola scénka z môjho života. Ibaže ja som bola Miguel a Norma bol Jake. Tiež mal pocit, že som ho podviedla? Odvrhla? Využila? Že bol iba náplasťou na moje rany a výplňou do vypĺznutého plyšového zvieraťa?

V ruke som zvierala ovládač tak silno, až mi obeleli prsty. S vypätím síl som ho nechala vykĺznuť z vlhkej ruky a premýšľala som, čo to do mňa, krucinál, vošlo. S Jacobom už sme si to predsa vydiskutovali. Alebo?

Schmatla som telefón a v zozname vyhľadala jeho číslo. Len sekundu som váhala, no napokon ma premohli výčitky svedomia a ťukla som na zelené tlačítko. Celý čas, čo mi zvonil pri uchu, som si hrýzla peru od nervozity. Čo keď mi to nezdvihne? Čo ak sa so mnou nechce rozprávať?

,,Haló?" ozvalo sa na druhej strane linky.

Zostala som ticho.

,,Alice?" spýtal sa pošepky, akoby si to chcel overiť, lebo tomu nedokázal uveriť.

,,Jake..." zadŕhal sa mi hlas, ,,..ja...Ja neviem, čo to do mňa vošlo."

,,Je ti niečo?" hlas mu znel ustarostene. Tak ja mu ublížim a jeho zaujíma, čo mi je? Ani si to nezaslúžim...

,,Vlastne áno...ja..Chcela som ti povedať, že ma to mrzí. Všetko. Nikdy som ti nechcela ublížiť, Jake."

,,To je v poriadku, Alice." upokojoval ma, hoci z tónu jeho hlasu jasne vyžarovala potreba upokojiť seba.

,,Nie, nie je. Nehovor, že to je v poriadku. Nehovor, že som ťa neranila. Poznám ťa. Viem, aký si. Ja.."

,,Prosím, Alice." hlas sa mu zlomil. ,,Už mi nevolaj." a zložil.

Pomaly som stiahla ruku s mobilom od ucha a položila si ju do lona. Prečo, prečo musí byť môj život taký komplikovaný? Prečo som dopekla nemohla chcieť iba jedného chlapa? Prečo musím byť taká chamtivá? Prečo? Prečo, prečo, prečo?!

Hello, loves :)

Trvalo mi to trošičku dlhšie, ako som čakala (a asi aj vy), ale nakoniec sa to predsa len podarilo! Tak si ju užite a tešte sa na piatoček :3