Retrace

Leather and iron, časť 49.

Nazývať ten kumbál šatňou bolo priveľmi velkorysé. A prehnané. Ledva som natiahla ruky a už som sa dotýkala steny. No, malo to aspoň jednu výhodu - našla som tak vypínač. Svetlo tu bolo rovnako tlmené ako za dverami, no stačilo k tomu, aby som si všimla kôpku oblečenia na železnej lavici. Opatrne som k nej podišla, akoby mi mohla ublížiť a vzala vrchný kúsok do rúk. Keď sa mi rozprestrel pred očami, začala som predsa len cítiť, že s tým zvláštnym pocitom som nebola ďaleko od pravdy. Neubližovalo mi to fyzicky, ale v hĺbke duše som sa hanbila obliecť si na seba niečo také.

Nevdojak som si spomenula na ten deň, keď ma Matt vzal k Andrewovi a vysvetlil mi, o čo ide. Že sa budem musieť vyzliecť. Že ukážem svoje telo aj niekomu inému. Vtedy som mala chuť tĺcť mu do hrude dovtedy, kým nespadne na zem, aby videl, ako sa cítim. No neurobila som to a namiesto toho som hrdo a so vztýčenou hlavou ukazovala samu seba v tej najčiestejšej forme cudziemu mužovi. Zahryzla som si do pery, keď som si vybavila ako žiarlil, ako mu blesky sršali z oči a ako majetnícky ma objal, aby už fotograf nevidel ani kúsok z toho, čo patrí jemu.

Zhlboka som sa nadýchla a začala sa vyzliekať. Teraz som na tom lepšie, presviedčala som sa. Nebudem nahá. ,,
Iba oblečená v koženej minisukni, korzete a podväzkoch." uchechtla som sa nahlas. ,,Neviem, čo je horšie."
Napriek vnútornému nesúhlasu mojej slušnej časti, som nakoniec vyšla spoza kovových dverí klopkajúc opätkami po podlahe. Topánky, ktoré som našla pod kovovou lavicou boli rovnako čierne ako celý môj outfit. Cítila som sa ako prostitútka a čierna vdova v jednom. A nebol to ktovieaký pocit.

No zdalo sa, že som jediná v miestnosti, ktorej sa môj zjav nepáčil (čo je trochu smiešne konštatovanie vzhľadom k tomu, že sme tu boli až dvaja). Rickovi sa zablyslo v očiach tak, že som to postrehla napriek diaľke medzi nami. Zastala som, keď som videla, ako sa ku mne pomaly kĺže ako predátor, ktorý práve zameral svoju korisť. Chcela som čo najviac natiahnuť chvíľu, kým sa ku mne dostane. Žiaľ pre mňa, netrvalo to dlho, napriek mojej snahe. Pripadalo mi to ako sekunda a už sa na dotýkal. Tisol sa ku mne, rukami mi stláčal zadok a nosom mi jazdil po krku až skončil vo vlasoch. Neurobila som nič, aby som ho zastavila, no ani aby som ho podporila v tom, čo robil. Nestalo sa mi to prvýkrát, preto som sa už tak nebála. No aj tak som chcela, aby sa to už skončilo.
,,Mala by si popremýšľať nad zmenou šatníka, Alice."
Moje meno z jeho úst mi pripadalo, akoby ma niekto nakŕmil žeravými uhlíkmi a nechal ma zhorieť zaživa. Musela som sa veľmi premáhať, aby som ho neodsotila. Pripomenula som si, prečo som tu a prečo to robím. A aj to, že to zvládnem, lebo som silná.
,,Nie, ďakujem. Radšej zostanem verná tomu terajšiemu." moje slová obsahovali aj iný význam a on to vedel. Konečne sa odtiahol.

Stále však nevyzeral ako porazený, hoci teraz som mu celkom jasne dala na frak. Práve naopak, pôsobil ešte odhodlanejšie, keď ma ťahal ku kovovej konštrukcií, z ktorej už viseli odmotané reťaze. Jeho príkaz, aby som mu ich obkrútila okolo zápästí, a potom konce zacvakla do kovových očiek, bol strohý a vyzývavý. Možno neveril, že to dokážem urobiť. Sklamala som ho. Zatla som zuby a povedala som si, že keď som zniesla znásilňovanie od vlastného šéfa a neskôr cit, ktorý ma s ním z neznámeho dôvodu spojil, zvládnem už naozaj všetko. A tak som splnila, čo mi nariadil.

Až keď tam visel, s kovovými hadmi obkrútenými okolo oboch rúk, som si všimla, že už na sebe nemá vrchný diel oblečenia. Bola som taká zabratá povzbudzovaním seba samej a myšlienkami v mojej hlave, že som ani nepostrahla jeho telo, nahé od pása nahor. Nevedela som, či to mám brať ako dobré znamenie, že ma nezaujíma ďalší chlap alebo som si mala vynadať za nevšímavosť. Neurobila som ani jedno a prudko som sa obrátila tvárou k nemu, hľadiac mu hlboko do očí. ,,Čo teraz?" spýtala som sa.
Priam slastne sa usmial, keď si v hlave formuloval slová, ktoré o chvíľu preťali ticho obklopujúce nás oboch. ,,Siahni mi pod nohy."
Poslúchla som. Zohla som sa v kolenách, no bolo to ťažké, tá sukňa bola ako moja druhá koža, a tak som napokon na nich aj skončila. Šmátrala som okolo jeho nôh, ktoré boli mimochodom tiež bosé a hľadala bič, pretože som predpokladala, že preto tu kľačím.
,,Je na teba nádherný výhľad, zlatko." usmieval sa.
Fľochla som po ňom zúrivým pohľadom. ,,Už sa neviem dočkať, ako ti to všetko vrátim, keď budem mať v ruke ten bič." zasyčala som. Jeho zvrátená hra ma už prestávala baviť. Bola som silná, ale aj ja som mala isté hranice a veľkosť pohára trpezlivosti a on ani jedno z toho nerešpektoval.

Keď som bič konečne našla a opatrne sa postavila, ústa mal stisnuté v pevnej linke a v očiach sa mu odrážal divý, temný pohľad. Asi nerátal s odporom. Ďalšia chyba, ale nie moja. Jeho.

Zdravíčko lásky ;)
Konečne som napísala ďalšiu časť a zdá sa, že sa do toho zase dostávam...
Tak držte palce ^^
Xx