Retrace

Not without his help, časť 18.

Našťastie, dnes sa mi ako zázrakom nepodarilo prísť neskoro. Pripisujem to skôr mojej rýchlej chôdzi, ako tomu, že som od Matta rýchlo odkráčala. Samozrejme, že mi to bolo ľúto, že mi jeho bolo ľúto, ale inak to nešlo. Vedela som, že keby neodídem hneď, nepohnem sa odtiaľ vôbec. A to som si vzhľadom na to, že som bola poctivo pracujúca osoba, nemohla dovoliť.

Dúfala som, že deň, ktorý sa mi podarilo tak "úžasne" začať nebude aj tak "úžasne" pokračovať. Čo v preklade znamenalo - len nech ma Rick nezavolá do svojej kancelárie. Sprvu to vyzeralo nádejne. V pokoji som si hovela za svojím stolom s nosom ponoreným v papieroch a ani som odtiaľ nehla. Celý čas sa miestnosťou, kde sme všetci pracovali, ozývalo ťukanie do klávesnice alebo škriabanie pera o papier. Je hádam jasné, že to nepochádzalo len odo mňa, no aj ja som značne prispela do tejto kakofónie. Myseľ som mala uvoľnenú a celkovo ma nič neťažilo, pretože som sa do svojej práce tak vžila, že som nemala čas na ostatné pozemské veci. Kedysi to so mnou pri práci bolo rovnako. A to kedysi zmizlo vtedy, keď sa v mojom živote objavil človek menom Matthew Blake. Narušil mi rutinu aj stabilitu a do základov ich zmenil. Ešte stále neviem povedať, či k dobrému alebo k horšiemu, ale ako sa hovorí - všetko má svoje pre aj proti. Takže asi z každého niečo, nie?

Čas obeda nadišiel akosi skoro, teda aspoň mne to tak prišlo. Premýšľala som nad tým, či sa vydám s Candys a s ostatnými kolegami do reštaurácie neďaleko, ale nakoniec som to zavrhla. Nemusíte sa báť, na um mi prišiel aj môj šéf, ale jednako (hoci som sa ho bála) bola som aj zvedavá, čo som to vlastne nevedomky podpísala. Vždy som bola zvedavá rovnako ako drzá, a hoci strach ma občas zastavil, väčšinou som ho potlačila. Tak, ako teraz. A tak som ostala sedieť na svojom mieste, ale nechala si priniesť čínu s hranolčekmi. S extra porciou hranolčekov, aby som bola presná. Neumriem predsa kvôli svojej zvedavosti hladom, no nie?

Ubehli minúty. Dve. Tri. Päť. Desať. A stále nič. Nebudem klamať, prekvapilo ma to. Rick väčšinou takéto príležitosti okamžite využil. A táto predsa bola lákavá. Zdalo sa, že tu okrem nás je len zopár ľudí. Kládla som si otázku, ako ten chlap vlastne rozmýšľa. Ako by to asi vyzeralo vo jeho hlave? Bolo by to tam ako u šialeného vedca alebo ako u Matta? Čo ak je na tom rovnako ako on pred rokmi? Čo ak aj on potrebuje len "zachrániť"?

Keď minútová ručička pristála na trojke, čo značilo, že ubehlo už 15 minút, bola som už vážne zmätená. A možno aj trošku sklamaná. Trošku. No čo, s tým sa dalo žiť. A tak som sa nanovo pohrúžila do práce a prestala si všímať plynutie času.

,,Alice." vyľakal ma jeho hlas spoza chrbta. Prisahám, že som poskočila na stoličke, tak som sa ho zľakla. Odtrhla som zrak od papier porozkladaných na stole a venovala mu plnú pozornosť.

Nedalo mu najskôr sa nezasmiať na svojom fakt "super žartovnom" kúsku, a tak chvíľu trvalo, kým konečne dodal: ,,Poď so mnou."

Vstala som zo stoličky. Okamžite som zistila, ako zle je na tom môj zadok. Ani som si ho necítila. To musia byť tie stoličky také nepohodlné? , zlostila som sa v duchu. Zvonka som však mala kamennú tvár a vyrovnane som kráčala za svojím nadriadeným. Teda, bolo by lepšie povedať, že iba dovtedy, kým som si neuvedomila, že nesmerujeme do jeho kancelárie ako zvyčajne.

,,Kam to ideme?" odvážila som sa spýtať.

,,To o chvíľu zistíš, zlatko." usmial sa na mňa lišiackym úsmevom.

Preglgla som. I tak som však mala hrdlo zrazu vyschnuté, akoby som celý týždeň nedala do seba ani kvapku vody. Odvahu, Alice, odvahu. , dohovárala som si. Lebo odvahu.... tú budem asi potrebovať.

Miestnosť, do ktorej ma zaviedol, viedla chodbou, ktorou som v živote nekráčala a ani som nevedela, že existuje. Áno, nepoznala som to tu ešte celé, bola som tu predsa krátko, ale išlo o to, že bola akoby skrytá. Nebola za žiadnymi tajnými dverami, alebo ako sa to hovorí v rozprávkach pre deti. V podstate bola ako každá iná chodba, akurát, že k dostaniu sa k nej ste museli poznať cestu. Slávnostne priznávam, že nebyť Ricka, už dávno by som sa tu stratila. Prešli sme totiž toľkými inými chodbami a zabáčali sme tak nespočetne veľakrát, že už som to prestala aj počítať. Znovu mi začalo byť úzko, pretože mi došlo, že bez jeho pomoci sa odtiaľto nedostanem. Budem musieť ostať, pokiaľ sa aj on nerozhodne, že je čas odísť. A to nebolo zrovna podľa mojich predstáv...

Hello babes :) A som tu zas! Všimli ste si, že sa už lepším v pridávaní častí? Ja áno xD. Tak dúfam, že ste už konečne spokojní ;). Každopádne, rada by som vedela, čo si myslíte o našej záhadnej miestnosti? Na čo bude asi slúžiť? Som strašne zvedavá, aké nápady mi predvediete :3

Zatiaľ pá :*