Retrace

In there, časť 48.

Spoločne sme prezliekli deti a uložili ich do kočíka. Keďže som trochu pozmenila plány a primäla Juliena ísť so mnou, museli sme ich vziať so sebou. Inak by bolo predsa zbytočné navrhovať mu, aby ich postrážil a mohla by som ich nechať samé, zatiaľ čo by som bola.... No proste tam.

Celý čas, čo som tlačila kočík po mne hádzal zamyslenými pohľadmi. Možno si myslel, že ho nevidím. A možno vedel, že to zbadám a presne to chcel. Aj keď neviem, aký by to malo význam.

,,Nemusíš to robiť, Lis." prehovoril do ticha, ktoré sa okolo nás rozprestieralo, napriek ruchu všade mimo našej bubliny. Boli sme na mieste.
,,Ako to myslíš 'nemusím'?" spozornela som.
,,Ja...môžeme prísť na niečo iné." ošíval sa. ,,Toto od teba nemôžeme chcieť. Ani ja, ani Rick a dokonca ani ty sama od seba, Alice."
,,Na nič iné sa prísť nedá, Lee." pustila som rúčku kočíka a chytila ho za plecia. Zahľadela som sa mu do očí a snažila sa mu tým všetko vysvetliť. ,,Už som sa rozhodla. Musím to urobiť, hoci sa mi hnusí cesta, ktorou pôjdem. Nikto si nezaslúži taký život, aký vedie on."

Odvrátil sa. Vedela som, že  pochopil, prečo to tak musí byť. Vedela som, že to chápal od začiatku a inú možnosť mi navrhol len preto, lebo to ako priateľ jednoducho musel skúsiť. A preto, že mu na mne záležalo.
Objala som ho. Držal ma pevne  akoby ma proti vlastnému rozumu nechcel pustiť za mužom, ktorého chcel zachrániť rovnako, ako ja. Sám však vedel, že inak to nepôjde. Napokon som ho však aj tak musela od seba odtlačiť. Jemne som sa zaprela dlaňami o jeho hruď a dala mu jasne najavo, že keď som už tu, niet cesty späť. Pustil ma, ale oprel sa čelom o moje a so zatvorenými očami povedal: ,,Ďakujem." potom mi vtisol bozk na čelo, uchopil kočík a rýchlo ho tlačiac pred sebou mi zmizol z dohľadu.

Zhlboka som sa nadýchla a skontrolovala čas. Bolo o dve štyri. Najvyšší čas dokázať tie silácke reči, čo som mala pred chvílkou. A tak som otvorila dvere do osobného pekla a zároveň do budovy, kde už na mňa čakal on. Stál pri recepčnom pulte a na niečom sa smial spolu s dievčinou, čo stála oproti nemu a zakrývala ho. Napriek živému rozhovoru a jej telu si ma všimol. Prestal sa smiať, niečo jej pošepol do ucha a vybral sa za mnou.
,,Takže si prišla." skonštatoval, keď si ma doobzeral.
,,Ako vidíš." uškrnula som sa. ,,Ale mám ešte jednu podmienku."
,,Počúvam."
,,Budeš mi platiť, akoby som tu stále pracovala." Vedela som, že to bude vyzerať všelijako, ale peniaze som potrebovala, pokiaľ som chcela zostať bývať vo svojej novej vile.
Zatváril sa, že premýšľa, no už vopred som vedela, že moju požiadavku prijíme. Potreboval ma. ,,Dobre." natiahol ku mne ruku. ,,A teraz sa presvedčíme, či tie problémy s tebou stáli za to."
Zahryzla som si do jazyka, aby som nič nepovedala, ale v duchu som si myslela svoje. To nie ja som ten problém. Ale asi nemalo zmysel vysvetľovať mu to.

Ťahal ma po chodbách presne ako vtedy a ja som sa zase strácala, hoci som sa urputne snažila zapamätať si aspoň kúsok trasy.
Ako si on môže pamätať cestu? Veď všetky chodby sú rovnaké!
No on nezaváhal ani raz. Ani raz nezastal a nepremýšľal nad tým, či kráča správnym smerom. Vedel, že ide správne, lebo tadeto išiel už tisíckrát. Možno aj s tisíckami žien v pätách.

Siahol na dvere a oni sa nehlučne otvorili, presne ako som si to pamätala z prvej návštevy. Ani holých žiaroviek nepribudlo, rovnako ako nábytku. Nebolo tu nič okrem tlmeného svetla, kovového stolíka a stoličky. Teda, aspoň ja som to tak videla. Rick podišiel do stredu miestnosti a natiahol ruky k stropu. Zaregistrovala som, ako sa jeho svaly napínajú. Potom som pochopila prečo. Zatiahol za nejakú páčku a dole sa s vŕzganím posunul kovový štvorec. Preglgla som, keď som zbadala tie masívne reťaze ledabolo obmotané okolo konštrukcie. Inštinktívne som cúvla, akoby som si myslela, že tam budem visieť ja.

,,Poď sem." prikázal. Musela som poslúchnuť, tu nebolo inej možnosti. Mohla som sa odtiaľto dostať, ale len ak mu urobím po vôli. No trvalo mi to, a tak ma trhnutím potiahol k sebe. Narazila som do jeho statného tela a odstrčila ho.
Zasmial sa. ,,Tú nechuť by si mala nechávať za tými dverami, zlato. Bude to príjemnejšie pre nás oboch."
Zadržala som dych.

Pohol sa a ja s ním, keďže ma ešte nepustil. Postupovali sme na koniec miestnosti, no do opačného rohu, ako stál stôl. Až teraz, keď som bola tak blízko, som si všimla kovové dvere vsadené do steny a stiahol sa mi žalúdok. Začala som nenávidieť tento kov.
,,Choď dnu." otvoril ich.
,,Prečo? Čo tam je?" zahryzla som si do pery. Moja nervozita dosiahla bod varu.
,,Šatňa. Ideš sa prezliecť." temne sa usmial, akoby vedel niečo, čo ja nie a náramne ho to tešilo.
,,Čože? A do čoho?"
,,Uvidíš." povedal a nechal ma samu.

Hello everyone!

Ja som akože seriózne vážne splátala novú časť! Toto si zaslúži minimálne Oscar-a, vážení :D Pretože to bol doslova a do písmena pôrod. Neviem, čo je to so mnou v poslednej dobe, že nepíšem. Nepoznáte na to nejaký liek? :)