Unesená

2

Pomaly som rozleptala oči a hneď nato pocítila tupú bolesť v nohe. Sedela som v aute, ktoré bolo tak zdeformované, že sa už autom ani nazvať nedalo. Nohu som mala zakvačenú pod prednou sedačkou, ktorá sa pri náraze zlomila a pricvikla mi nohu. Vonku bol riadny lejak. Pozrela som sa napravo, kde sedel tatko. Bol v bezvedomí a krvácalo mu z hlavy aj z rúk.
„Tati ?" opatrne som sa natiahla a rukou ho štuchla do pleca. „Budeš v poriadku, neboj, obaja budeme v poriadku." Nebolo to presvedčivé, čo mi mohlo byť jedno, lebo tatko ma aj tak nepočul, ale snažila som sa tomu veriť čo najviac.
Zdiaľky som počula blížiacu sa sanitku. No vtom ma dve mocné ruky schytili a surovo vytiahli z auta. Síce mi vytiahli nohu spod sedačky, ale tak surovo, až to pekelne zabolelo. Rýchlosťou blesku mi schytili ruky a vykrútili mi ich za chrbtom. Tam mi ich pevne zviazali a hneď nato ma zdvihli a pohli sa preč.
„Nie! Tati! Pusť ma!" kričala som na muža, ktorý ma niesol. Spoznala som v ňom spolujazdca nášho stopeného auta. Šofér bežal hneď vedľa neho.
„Po tvojho otca ide sanitka, nepočuješ ?" opýtal sa škodoradostne. „Ty ideš s nami."
„Kam ? A kto ste vlastne ? Pusťte ma !" kričala som, no úplne ma ignorovali. Chcela som kopať a zmätať sa, ale príšerná bolesť v nohe mi v tom bránila. Tú druhú mi muž pritom, ako ma niesol, pevne držal.
„Dosť mi krváca ruka." ozval sa ten, čo šiel vedľa nás, keď sme už boli v lese, čo bol vedľa cesty. „Prečo sme predsa len nepočkali na sanitku?"
„Ach, Samo, ty si niekedy fakt citlivka." odpovedal mu môj nosič. „Z nemocnice by sme ju ťažko uniesli a predsa sa nám hodí, nie ? Okrem toho sa tam spolu so sanitkou blížila aj polícia. Tí by nás hneď spoznali."
Čo ? Polícia ? Začala som sa hrozne báť, čo sú zač.
„No okey, Vlado, máš pravdu."
Po lícach sa mi začali kotúľať slzy. Bála som sa o tatka, netušila som, či je v poriadku. Bála som sa aj o seba. Niesli ma dvaja muži, ktorí utekajú pred políciou. A vedela som, že keď mamke oznámia, čo sa stalo, zloží ju to. Boli sme stále ďalej a ďalej od miesta nehody, sanitky a môjho tatka. Šli sme lesom, kde som to vôbec nepoznala a netušila som, kam ideme. Okrem toho pršalo, čo spôsobovalo, že ma rana bolela naozaj príšerne.
Išli sme dosť dlho. Už som nepočula nič. Ani autá, ani náznak blízkej civilizácie. Pršať už prestalo a podľa oblohy som usúdila, že je už večer a blíži sa noc.
„Mohli by sme sa usalašiť." navrhol Vlado. „Blíži sa noc a nevládzem ju už nosiť."
„Okey." súhlasil Samo. „Zložme sa sem." Ukázal sa miesto pod veľkým stromom, vďaka ktorému sa tam nedostal dážď a tráva bola suchá. „Ju priviažeme o strom aby nezdrhla."
„Nie! Prosím, nie!" kričala som z celých síl. „Prosím! Chcem ísť preč! Nič na vás nepoviem, pusťte...!" Moje kričanie utíšil Vlado nemilosrdnou fackou. To už som nezvládla a rozplakala som sa.
Môj plač ignorovali, uviazali mi lano okolo pása a z druhej strany ho uviazali okolo stromu. Potom si ľahli z druhej strany vedľa stromu a takmer okamžite zaspali.
Ja som nevedela zaspať ešte dlho. Plakala som, myslela na tatka, mamku, na to, kde asi som, až som nakoniec z toľkého premýšľania zaspala.

*****
Čaute! Ďalšia časť je na svete :) dúfam, že sa páčila. Ak áno, dajte vote a comment strašne to poteší a podporí ďalej :)