Unesená

18

Čo je s Paťom ? Prečo sa tak zrazu odtiahol a bol nesvoj ? Myslel si, že ja o neho nemám záujem ? Ale ja mám..
Rozhodla som sa, že sa ho na to opýtam.
Sedela som vedľa žblnkajúceho potoka a načúvala cvrlikaniu cvrčkov. Zvuk a vôňa prírody boli veľmi príjemné. Aj keď som tu byť nechcela a verila som, že sa už konečne dostaneme domov, uvedomila som si, že má môj únos aj dobré stránky. Nespoznala by som predsa Paťa..
Praskajúce konáriky mi naznačili, že sa už Paťo vracia. Postavila som sa a rozhodla sa, že ho nejak vystraším. Aspoň ho rozveselím od tej trápnej situácie.
Nabrala som si do dlaní vodu a schovala sa za strom. Musela som zadržiavať smiech, keď som si predstavovala, ako Paťo zareaguje.
Keď sa kroky priblížili a tieň mi naznačil, že je dosť blízko, vyskočila som spoza stromu a s výkrikom: „Bu !" vyšplechla Paťovi vodu do tváre, pričom som sa hurónsky smiala.
Smiech ma však razom prešiel, keď sa predo mňa vystrela ruka so zbraňou v ruke. Muž si z tváre zotrel vodu a zamračene sa na mňa pozrel. Bol to jeden z Vladových kamarátov.
Vystrašene som sa na neho pozerala. Celé telo sa mi triaslo. Nohy som mala ako prikované k zemi, bez schopnosti pohybu. Zbraň vo vystretej mužovej ruke mi mierila priamo do hrude, priamo do srdca, ktoré bilo ako splašené. Od zbrane ho delili len rebrá, vrstva kože a pár centimetrov vo vzduchu.
Uvedomila som si, že sú to moje posledné sekundy a z očí mi začali tiecť slzy. Ani sa nerozlúčim s Paťom.
No vtom sa stalo niečo najneočakávanejšie. Muž spustil ruku dolu a jeho mračiaca sa tvár sa stratila. Namiesto toho sa zatváril neisto a smutne.
„Och, to nie." povedal. „Ja to nedokážem."
Stále som bola v šoku, mlčala som, stála bez pohybu a plakala.
„Prečo ťa mám vlastne zabiť ? Si normálne dievča, nikomu si nič neurobila a za nič nemôžeš."
Pomaly som si jeho slová začala uvedomovať a prestala som plakať. Stále som však bola v príliš veľkom šoku na to, aby som niečo povedala.
Muž si zložil ruksak, otvoril ho a začal sa v ňom hrabať.
„Tu máš." vylovil pár krajcov chleba. „Určite ste hladní."
„Ďak-kujem." roztrasene som poďakovala a s ešte trasúcou sa rukou chlieb vzala.
„Tu budete v bezpečí. Poviem im, že som vás tu nenašiel." Po týchto slovách odbehol preč.

„Maťaa !" začula som, teraz už naisto, Paťov hlas. „Podarilo sa mi chytiť rybu."
Ešte stále som v šoku stála s chlebom v ruke.
„Niečo sa stalo ?" obzrel si moju uplakanú tvár a chlieb v mojej ruke.
„To nie je možné." povedal prekvapene. „Zjavil sa ti Boh ? A dal nám chlieb ? Máš aj víno ?"
„Nie." zasmiala som sa na jeho vydeseno-prekvapenom výraze. „Nie Boh. Ale jeden z Vladových mužov. Najprv ma chcel zastreliť, ale potom povedal, že to nedokáže a dal mi chlieb."
„Čože ?" začudoval sa Paťo ešte viac. „To neverím ! To fakt ? Čože ? Všetko mi porozprávaj !"
„Dobre, ale až keď sa najeme."
A tak sme šli spolu kúsok ďalej ku malému ohnisku, kde si Paťo už predtým upiekol rybu. Spravili sme si malú hostinu a narozdiel od ostatných jedál tu v lese, sa super najedli.

*****
Tak ďalšia časť, dúfam, že sa páčila a že sa mi podarilo spôsobiť vám aspoň ako-také zimomriavky :D