Unesená

15

Predpokladala som, že Paťo je pred nimi. Nevedela som to naisto, mohol byť aj za mnou, vedľa mňa, hocikde. Najpravdepodobnejšia možnosť však bola, že je pred nimi a tak som tomu aj verila.
Ako to však urobím, keď jeho a mňa delí trojica vrahov ? Mohla by som ich obísť. Okolo cestičky ale boli husto narastené stromy a mnoho konárov. Nedalo by sa okolo nich prejsť bez hlučného praskania pod nohami. A keby som ich obišla z veľkej diaľky, mohlo by byť už neskoro.
A v tom mi niečo napadlo. Plán. Bol veľmi riskantný, ale ako som nad ním viac a viac rozmýšľala, začal sa mi viac a viac pozdávať. Išla som pomalým krokom vpred. Nohy sa mi triasli od strachu, pred Vladom a jeho pomocníkmi. Boli predo mnou. Radšej som ani nechcela uvažovať, čo by sa stalo, keby sa zrazu otočili a vybrali sa späť. Alebo keby sa vedľa cestičky rozložili do trávy, ja by som si ich nevšimla, prešla okolo nich a oni by si ma všimli.
Bála som sa aj o Paťa. Čo ak niekde zaspal a oni nájdu jeho spiace telo ? Čo ak si bude myslieť, že blížiace sa kroky patria mne ? A čo ak môj plán nevyjde a zabijú nás oboch ?
Uvedomila som si, že keď ich chcem dobehnúť, musím ísť rýchlejšie ako oni a tak som sa mierne rozbehla. Ako sa vzdialenosť medzi nimi a mnou zmenšovala, strach a obavy z riskantného plánu sa zväčšovali.
Keď už som začala prudšie dýchať a v bruhu som zacítila pichanie, zazrela som pred sebou drobné postavy a tiché hlasy.
Začala som o svojom pláne pochybovať a rozmýšlať, či to neotočím. Potom som si však spomenula, ako Paťo riskol svoj život aby zachránil ten môj. Preto teraz ja risknem svoj život, keď tým môžem zachrániť ten jeho.
Vzala som zo zeme jeden z kameňov, ktoré boli pri chodníku. Bol obrastený machom a veľký asi ako moja dlaň. Stisla som ho a pribehla ešte bližšie k postavám. Keby sa teraz náhodou otočili, náhodou by si šiel niekto zaviazať šnúrku, náhodou by si šli sadnúť... zahnala som všetky myšlienky a sústredila sa len na jedinú vec. Pozerala som sa pod nohy a dávala obrovský pozor na to, kam stúpem.
Keď som už bola za nimi asi 10 metrov, vyšla som z cestičky a schovala sa za hrubý strom. Zdvihla som ruku s kameňom a zhlboka sa nadýchla.
Spomenula som si na hodiny telesnej výchovy, keď sme hádzali medicimbal. Ťažká lopta, ktorú treba dohodiť čo najďalej. Nešlo mi to bohvieako dobre.
Adrenalín vo mne stúpol a strach som zahnala do úzadia. Sústredila som sa na silu v ruke, v ktorej som kameň držala. Sústredila som sa na dych, aby som dýchala zhlboka a pravidelne. A sústredila som sa na švih ruky, ktorou som kameň vyhodila čo najďalej.
Letel a tvrdo dopadol asi 10 metrov od mužov z druhej strany cestičky medzi husté stromy. Pri dopade zapraskali konáre, na čo sa tri hlavy obrátili za ním.
„Sú niekde tam!" povedal Vlado.
„Máme vás!" zakričal ďalší a rozbehli sa tam. Neváhala som ani chvíľu, vyšla na cestičku a rozbehla sa po nej.
Plán vyšiel ! Vyšlo to ! Telo mi zahrial pocit radosti. Neverila som, že som to naozaj dala, že naozaj naleteli.
No vtom som však začula z diaľky tichým hlasom: „Tam je!"
Rozbehla som sa ešte rýchlejšie. Radosť razom vystriedal strach. Všimli si ma. Mala som obrovský náskok, ale bežali za mnou.

*****
Čaute :) Nová časť, viem, že dlho nebola ale blížia sa prázdniny, tak budem mať viac času a pridám častejšie :) dúfam, že sa páči, votes a commenty potešia ❤❤