Unesená

O tri týždne neskôr

Konečne.
Všetko je za mnou. Už žiadne výsluchy, konečne sa už nebudem musieť vracať k môjmu životnému príbehu, ktorý tak nerada rozprávam.
Paťo musel zostať v nemocnici o niečo dlhšie ako ja. Jeho zranenia boli horšie. Potom ho čakali výsluchy, tak ako aj mňa. Naše konanie bolo našťastie zobraté ako forma sebaobrany, aj keď to bolo medzi políciou a súdom veľmi diskutabilné.
Našťastie to všetko dobre dopadlo a ja sa konečne pomaly dostávam do normálu, aj keď je to ťažké. Spať v mojej posteli mi pripadá ako sen. Tak isto ako jesť normálne jedlo.
Rodičia mi dávajú najavo akí sú šťastní, že som späť. Pomaly si zvykám na tatka, je to ťažšie ako som si myslela.
Musím dokončiť školu, čo bude teraz veľmi ťažké. Hlavne zvládnuť tie pohľady, keď si na mňa budú všetci ukazovať prstom a vravieť: „To je tá unesená."
To je teraz moja prezývka po novinách aj televízii.

Niekto zaklopal na dvere.
„Otvorím!" zakričala som do obývačky.
„Najprv sa pozri cez okulár!" zakričala mama späť. Jej ostražitosť sa teraz tisícnásobne zväčšila.
Stál tam Paťo a tak som okamžite otvorila. Nestihol ma ani pozdraviť a skočila som mu do náručia.
Tak dlho som ho nevidela. Nevedela som, čo sa s ním stalo. Či sa vrátil späť domov. Či sa vrátil k tej svojej priateľke. Stále som bola trocha nahnevaná, veľmi mi však chýbal a vedela som, že ho ľúbim.
„A ja som sa tak bál," povedal Paťo, „že ma budeš navždy nenávidieť."
„Ľúbim ťa." zahľadela som sa mu do očí, aj keď som sa bála reakcie.
„Aj ja teba." povedal a pobozkal ma.
„A čo tvoja priateľka?" opýtala som sa.
„Všetko som jej vyrozprával. Ty si teraz moja priateľka."

Prechádzam sa po chodníku. Veje slabý vetrík a vetvy stromov sa jemne kývajú. Smerujem na cintorín, v ruke držím kyticu kvetov. Podídem k hrobu.
"Filip Bureš" píše sa na ňom.
„Ďakujem za záchranu života." poviem a položím kvety na hrob.
Zahľadím sa na oblohu, kde práve prebieha západ slnka.
Premýšľam o svojom živote a musím povedať, že som naozaj šťastná, že som bola unesená. Otvorilo mi to oči o vonkajšom živote, ukázalo, ako sa ľudia vedia zmeniť, podrobilo ma to silnou skúškou a hlavne prinieslo Paťa.
A preto musím povedať, že všetko, čo možno vyzerá byť príšerné, hrozné, bolestivé a odporné, má nejaký význam.

*****
Tak toto je posledná časť môjho príbehu. Chcem sa poďakovať za všetky votes a comments čo ma tak povzbudzovali ❤❤❤ Dúfam, že vás príbeh bavil :)
A inak, ako prebehla Veľká noc ? :D ja som schytala asi desať vedier a sprchu záhradnou hadicou :D