Unesená

13

„Už nevládzem." povedala som a sadla si na veľký kameň. Bolo niečo po obede. Slnko svietilo cez oblaky a pofukoval príjemný vietor. Príroda bola krásna, určená na príjemnú prechádzku. V takejto situácii sa ale prechádzka ani príroda krásne nezdali a hneď by som ich vymenila za civilizáciu.
„Všetko v pohode ?" prisadol si ku mne Paťo.
„Som strašne smädná." odpovedala som. Od včera som nič nepila.
„Aj hladná." dodala som a ako na potvrdenie mi zaškvŕkalo v bruchu.
„Niečo vymyslím, sľubujem." povedal Paťo a povzbudivo ma chytil za plece.
Vtom si dal prst na ústa nech som ticho a ukázal pred seba. Pozrela som sa smerom, ktorým ukazoval.
Najprv som nevidela vôbec nič, no potom som medzi kríkmi zbadala srnku. Okusovala lístie a vôbec si nás nevšímala. Jej hnedá srsť splývala s kmeňmi stromov.
„Jeej, je krásna." povedala som nie až tak potichu, lebo srnka nastražila uši a pozrela sa naším smerom. Hneď nato sa rozbehla preč.
„Poď, možno nás zavedie k potoku !" zavelil Paťo a rozbehol sa za ňou.
Postavila som sa aj ja a rozbehla sa za ním. Bežala som najviac ako som vládala a napriek tomu som ledva udržala krok s Paťom.
Keď som už nevládala bežať, Paťo zastal.
„Stratil som ju." povedal smutne. „Bola príliš rýchla."
„No to je super." povedala som ironicky, prudko dýchajúc s rukami na kolenách. „Som ešte smädnejšia ako predtým. Fakt super nápad."
Nahnevalo ma to. Načo sme bežali? Zbytočne sme sa vydýchali, zbytočne sme zosmädli.
„Tak prepáč, dúfal som, že by sme vďaka nej našli potok." odpovedal Paťo.
„To si si myslel, že s ňou udržíš krok ? So srnkou ? A čo ak vôbec nebežala k potoku ?!" Nechcela som sa na neho hnevať. Bola som však vysmädovaná a bez síl. A potom mám ešte bežať za srnkou ako malé dieťa.
„Vieš čo ? Tak sa o seba staraj sama!" stratil nervy už aj Paťo.
„Fajn ! A ty si tu naháňaj zvieratá !"
„Dobre. Ale keď nájdem zdroj vody, tak za mnou nedoliezaj, ako ti to je ľúto !"
„Fajn !"
Otočil sa a kráčal preč. Chcela som bežať za ním a zastaviť ho. Začala som ľutovať, že som tak na neho vybehla. Veď on ma zachránil, mala by som si to ceniť a nie ešte mu vyhadzovať na oči, že mu náhodou nevyšiel plán nájsť vodu. Snažil sa.
Paťova postava postupne mizla medzi stromami. Sadla som si na zem a rukami si objala kolená.
Bola to dosť ťažká a hrozná situácia a my sa ešte pohádame ?
Začala som sa naozaj báť. Čo ak sa bude chcieť Vlado pomstiť za vraždu Sama a vyhľadá ma ? Bez Paťa som stratená.
Ako som tam sedela, mraky sa začali schádzať a obloha zčernela. To znamenalo len jedno - blíži sa dážď.
Rýchlo som sa postavila. Musím nájsť Paťa a musíme sa dakam schovať. Vybrala som sa smerom akým išiel pred tým aj on. Obzerala som sa, či neuvidím niečo, kam sa môžem schovať. Pocítila som ťažké kvapky, ktoré začali postupne rýchlejšie padať z neba.
A zrazu som si všimla malý otvor v zemi. Malá jaskynka. Rýchlo som sa k nej vybrala a vošla dnu. Zvnútra bola väčšia ako vyzerala zvonka. Dúfala som len, že sa tam neschováva žiadny medveď. Mala som šťastie, že som jaskynku našla lebo z dažďa vznikol prudký lejak. Začínala mi byť zima.
Voda ! napadlo ma. Aj dážď je voda. Vystrčila som z jaskyne ruky a nechala si do spojených dlaní nakvapkať vodu. Aj keď to bolo nehygienické, hltala som ju ako dar z neba.
Nemala som nič čo by sa dalo využiť ako pohár, fľaša alebo vedro. A tak, keď som bola dostatočne napitá, ľahla som si ku kraju steny jaskyne. Bolel ma z toho chrbát a bola mi zima, postupne som však poďlahla únave a zaspala.
Snívalo sa mi, že jaskyňa mala druhý východ, ktorý viedol rovno pred môj dom, do náručia mojich rodičov, ktorí mi tak strašne chýbali a do tepla môjho domova a mojej postele.

*****
Čaute :( prepáčte, že tak dlho nebola časť. Mala som také písomkové obdobie a okrem toho som začala chodiť na tréningy tak ledva všetko stíham. Dúfam, že sa časť páči :) vote a comment poteší aj kritika, úprimnosť nadovšetko ❤❤