Unesená

9

Cesta späť bola príšerná. Vlado ma celý čas pevne a bolestivo držal za lakeť.
„To si si fakt myslela, že utečieš ?" spýtal sa posmešne. „Si len hlúpe, naivné decko. Spravila si fakt chybu ! Toto si vážne prehnala a budeš to ľutovať!"
Chcela som mu nato niečo povedať ale vyšiel zo mňa len plač. Slzy mi tiekli prúdom a nijak som to nevedela zastaviť.
„Teraz si tu môžeš plakať jak chceš!" zakričal Vlado. „Ale vlastne, za jedno ti ďakujem. Dlho som nezažil ten perfektný pocit, keď niekoho zabiješ. A ten najlepší bude, keď zabijem teba !"
„Si odporný vrah!" zakričala som s plačom. Toto nie je človek. To je choré divé zviera. Nechápala som, ako môže niekto taký existovať. „Si chorý!"
„Drž hubu!" povedal a kopol ma do lýtka, až sa mi noha podlomila a spadla som na zem. Tam ma ešte raz kopol do brucha. Od bolesti som až som zalapala po dychu.
Len som plakala a nevládala sa ani postaviť. Povedala som si, že sa už nenechám vyprovokovať. Čo bolo najhoršie, keď Vlado videl moju bolesť, iba ho to tešilo. A takú radosť mu ja dopriať nechcem.
Znovu ma schytil, postavil na nohy a šli sme ďalej. O chvíľu sme dorazili k chatke. Tam ma zaviedol do tej hnusnej spálne, ktorú som už nikdy nechcela vidieť.
Ruky mi zviazal k sebe za chrbtom a tie ešte priziazal o nohu postele. Nohy mi tiež zviazal k sebe a k nohe skrine, ktorá bola oproti. Vôbec som netušila, ako by som sa z takejto pozície dokázala dostať a všetka nádej na útek a záchranu vo mne vyprchala.
„To aby si už neutiekla." povedal Vlado. „Vidíš ? Načo ti to bolo ? Iba si si tu zbytočne viac zavarila." Zasmial sa na tom tým jeho odporným smiechom.
Potom odišiel z miestnosti. Sedela som tam sama a utápala sa v myšlienkach. Nenávidela som sa, kvôli mne zomreli dvaja ľudia, možno už aj tretí. Vlado mal pravdu. Tým, že som utiekla som len narobila problémy.
Po asi pol hodine mi Vlado doniesol čistú vodu. Priložil mi pohár k ústam, keďže som mala zviazané ruky. Pretáčal ho rýchlejšie ako som stačila piť a keď ma oblial, mal z toho náramnú srandu. Ako malé dieťa.
Vtom buchli dvere a do spálne vošiel Samo.
„Nikoho som nenašiel." povedal a ja som mala chuť výskať. Super! Paťo žije.
„Koľko ich bolo?" otočil sa na mňa.
„Len dvaja." povedala som a snažila sa hľadieť mu priamo do očí. „Tá štvrtá špekačka bola tiež pre Rasťa. Nechcelo sa mu mať dve na jednej palici."
„To bol ten tlstý ?" spýtal sa.
Prikývla som, ale pri slove bol ma pichlo pri srdci.
Vyzeralo to, že moju lož zbaštili, lebo vyšli von a už to ďalej neriešili. Teda možno riešili, ale nie so mnou. Dúfala som, že sa Paťovi podarí zohnať pomoc.

*****
Čautee ďalšia časť :) dúfam, že vás to baví, píšte úprimne. Vote a comments vždy potešia ❤