Unesená

10

Na ďalší deň skoro ráno mnou zatriasli dve mocné ruky.
„Vstávaj, lemra!" zakričal mi do tváre Vlado. Rozviazal mi ruky aj nohy, schmatol za ruky a vyviedol von pred chatku. Tam sme prišli k malej studničke z kamenných tehál.
„V studni je voda. Nalej ju do lavora a vyper oblečenie." rozkázal a ukázal na drevený lavor pred studňou. „Potom ho prevesíš cez strom. Samo, ty ju kontroluj."
Samo prikývol, sadol si na zem a oprel sa o stenu chatky. Všimla som si, že má za opaskom zbraň a tak som si povedala, že sa o nič nepokúsim.
Na boku studne bolo koliečko, ktorým keď som krútila, vedierko sa pomaly spúšťalo ku dnu. Bolo hlbšie ako som čakala. Keď som zacítila, že sa naplnilo, zakrútila som koliečko do opačnej strany a vytiahla som vedierko von. Bolo dosť ťažké a o chvíľu som už fučala od námahy.
„No makaj!" zakričal Samo a zasmial sa. Otočila som sa, že mu nato niečo poviem, no rozmyslela som si to. Nesmiem sa nechať tak ľahko vytočiť.
Keď už bol lavor naplnený, myslela som, že mi odpadnú ruky. No pustila som sa do prania. Nebolo toho veľa, pár tričiek a dvoje nohavice. Boli tam aj ponožky a trenky, ktoré som chytala opatrne, akoby to bolo niečo jedovaté.
„Poriadne!" povedal opäť Samo, načo som po ňom zazrela vraždiacim pohľadom.
„Nezazeraj, rob!" zakričal a tak som sa vrátila k práci. Potom som všetko povešala na dlhý konár najbližšieho stromu. Bola som vyčerpaná, hladná a smädná, dočkala som sa však len chleba a vody, ako vždy.
Aspoň potom ma nechali si oddýchnuť. Ľahla som si a ponorila sa do myšlienok. Čo je asi tak s Paťom ? Utiekol preč ? Zavolá pomoc ? Čo ak sa na mňa vykašľal ?
Ako som rozmýšľala, začula som ako niekto slabo zaklopkal na okno. Pozrela som sa a neverila vlastným očiam. Stál tam Paťo a naznačoval mi nech otvorím okno. Obzrela som sa na dvere spálne. Boli zavreté. Vlado a Samo by ma nemali počuť. Podišla som k oknu a otvorila ho.
„Poď, rýchlo." zašepkal.
„Nie, ja neviem.. bojím sa." odpovedala som. Bála som sa druhého úteku. Samo a Vlado by ma už určite zabili, keby ma našli. A Paťa tiež.
„No tak." povedal. „Nemáš čo stratiť."
Mal pravdu. Nemám čo stratiť. Aj keď tu ostanem, skôr či neskôr ma zabijú.
Vyštverala som na okno a chcela vyskočiť von. No vtom do izby vleteli Samo aj Vlado. O nanosekundu už bol Samo pri mne, schmatol ma za boky a šmaril na zem ako handrovú bábiku. Stihla som si všimnúť, ako Paťo bežal do lesa. Dopadla som na chrbát, čo mi na chvíľu vyrazilo dych.
Samo sa vyklonil z okna a niekoľkokrát vystrelil.
„Sakra.." zanadával, čo znamenalo, že netrafil.
„Stráž ju, idem ho hľadať." zavelil Vlado a vybehol von.
„Urobila si obrovskú chybu, ty krava!" zakričal Samo a kopol ma do brucha. „Obrovskú chybu! Na to zaplatíš!"
Bolelo ma celé telo, až mi z očí začali tiecť slzy. Toto bola posledná šanca. Buď ma už zabijú, alebo im tu budem slúžiť navždy.

*****
Čaute! Ospravedlňujem sa, že po takom dlhom čase ale vôbec som si nevedela nájsť čas :/ .. dúfam, že sa páči a že vás to neprestalo baviť :) vote a comments potešia ❤❤ a nezabudnite úprimnosť nadovšetko :D