Unesená

21

„Zobral so sebou aj trocha jedla a zbrane." povedal Filip, keď sa prehrabával v ruksaku. „Musíme byť opatrní, pretože sa nemáme ako brániť."
Počúvala som ho len na pol ucha. Hľadela som medzi stromy dúfajúc, že zpoza nich zrazu vyskočí Paťo a povie, že bol len zohnať jedlo. Alebo sa na chvíľu poprechádzať. Alebo mi natrhať kvety, hocičo. Hlavne nech sa objaví.
Ako mi to mohol urobiť ? Nechať ma tu, ísť si po svojom.
„Maťa," prebudil ma z myšlienok Filip. „mali by sme vyraziť."
„A čo Paťo?" pozrela som na neho so slzami v očiach.
„Chápem, ako ti na ňom záleží." sadol si ku mne a položil mi ruku na plece. „Ale je väčšia pravdepodobnosť, že ho nájdeme cestou, ako že sa objaví tu."
„Ako mi to mohol urobiť ?" spýtala som sa slabým hlasom.
„Ty s tým nemáš nič spoločné, je to len kvôli mne."
Objal ma a nechal vyplakať sa na jeho pleci. Kým som mu zmáčala tričko, premýšľala som len nad Paťom a nad slovami, čo mi naposledy povedal.

Cestou sme takmer neprehovorili. Aj kvôli bezpečnosti, aby nás náhodou nikto nezačul, aj preto, že som na rozprávanie nemala náladu. Stále som sa obzerala okolo seba, či tam náhodou niekde nebude. Ale nikde nič..
Ani som nezbadala ako, a slnko sa dostalo priamo nad nás.
„Dáme si obednú prestávku." povedal Filip a sadol si.
Sadla som si k nemu a zobrala si chlieb a vodu, ktoré mi ponúkol. Nohy ma poriadne boleli, väčšiu bolesť som však pociťovala pri srdci.
„Nájdeme ho." povedal Filip po tom, ako sme dojedli. „Sľubujem."
Verila som tomu, aj keď som sa o Paťa veľmi bála.
Po krátkom odpočinku sme pokračovali v ceste.
„On mi zachránil život." ozvala som sa. „Vôbec mi nemusel pomôcť dostať sa z tej chatky."
„Viem." povedal Filip. „Bolo to od neho fakt pekné. Vlado nám to porozprával. Aj ako zastrelil Sama."
„To nebol on." povedala som. „To ja som ho zastrelila."
„Vážne ?" začudoval sa. „Ako si to dokázala ? To je neuveriteľné!"
„Mlátil Paťa a nič iné si nevšímal. Strelila som ho do chrbta."
„Wau." povedal uznanlivo. „Si ešte statočnejšia, ako som si myslel."
Chcela som nato niečo odpovedať, no vtom mi dal Filip ruku na ústa a skrčil sa so mnou do kríkov.
„Ticho," zašepkal a ukázal prstom pred seba.
Opatrne som vykukla z kríkov. V diaľke som si všimla malý pohyb, nedalo sa však rozoznať, čo sa tam deje.
Filip ma chytil za ruku a vyšli sme z kríkov. Opatrne sme prešli bližšie a schovali sa za široký strom.
„Okamžite hovor!" začuli sme Vladov hlas. „Kde sú ?"
„Nie!" ozval sa Paťov hlas. Nato sme začuli silný úder päsťovkou a hneď za ním ďalší a ďalší. Rýchlo som si zapchala ústa, inak by som vykríkla od strachu, čo mu robia. Srdce mi prudko bilo a opatrne som vykukla zo stromu.
Paťo bol priviazaný o strom pri mužových stanoch. Po celom tele bol pofŕkaný krvou a hlava mu bezvládne visela.
„Nie, prosím nie." zašepkala som.
„Počkáme, kým pôjdu spať." zašepkal Filip. „A potom ho zachránime."

*****
Čaute, dúfam, že sa páči nová časť :) strašne ma teší, ako pribúdajú čitatelia a som šťastná za všetky vote a comments ❤