Unesená

24

Rýchlym krokom sme prechádzali cez mesto. Ľudia na nás čudne zazerali, ale ani sa im nečudujem. Boli sme ako dve zakrvavené prízraky s otrhaným a zašpineným oblečením, vlasy už niekoľko týždňov nevideli šampón, zuby nevideli zubnú kefku.
„Prosím vás," otočil sa Paťo k okoloidúcemu, ktorý sa na nás pozeral so strachom. „Nepožičiate nám mobil ? Potrebujeme zavolať políciu."
„A-áno." vykoktal a roztrasenou rukou podal Paťovi mobil.
„Polícia ?" ozval sa Paťo do telefónu. „Maťa bola unesená. Sme nezvestní už niekoľko týždňov. Príďte sem rýchlo, máme zranenia od bitiek a sme vyhladovaní. Oni nás takmer zabili a zabili aj jedného, čo nám pomohol."
Paťo sypal vety jednu za druhou, ako mu prišli pod jazyk. Ani som sa mu nečudovala, tiež by som sa nevedela koncentrovať a rozprávať normálne.
„Kde sme ?" spýtal sa Paťo muža, čo nám dal mobil.
Muž mu nadiktoval adresu a Paťo ju zopakoval polícii.
„Za chvíľu sú tu." povedal a podal mobil mužovi, ktorý si ho vzal a rýchlym krokom odišiel.

„Martina Steplová ?" opýtal sa muž, keď sme nasadli do policajného auta.
„Áno." prikývla som.
„Pátra sa po tebe už 10 dní. A ty si ?"
„Patrik Kopajec." povedal Paťo. „Bol som stanovať s dvoma kamarátmi. Nikomu sme nepovedali kam smerujeme, ani ako dlho tam budeme, takže po nás sa asi nepátralo."
„Kde sú tí dvaja ?" spýtal sa policajt.
„Sú mŕtvi." vyšlo z neho po chvíle ticha.
„Odvezieme vás do nemocnice, kde skontaktujeme vašich rodičov. Po vyšetreniach pôjdete na výsluch. Musíte povedať, čo všetko sa stalo, ale až keď sa na to budete cítiť."
„Prosím vás." ozvala som sa. „Neviete, čo je s mojím otcom ?"
„Utrpel veľmi vážne zranenia." pozrel sa na mňa policajt s ľútosťou v očiach. „Do konca života bude pripútaný na vozík. Pre poranenia hlavy si nevie vybaviť nič z toho dňa, kedy si zmizla."
Oči sa mi zaslzili a tak som sa pozrela von oknom, aby si to nikto nevšimol. Môj ocko miluje výlety a cestovanie. Spolu sme pochodili už veľa miest. Ale hlavne, že je živý.

V nemocnici nás oboch odviedli do inej izby. Najprv som sa musela poriadne umyť, aj keď najradšej by som to urobila doma. Moje reči, že som v poriadku a chcem ísť domov, však nepočúvali. Potom ma celú obhliadli a vyšetrili zranenia. Našťastie som neutrpela nič vážne.
Dvere sa otvorili a dnu vošla mama, tlačiac pred sebou otca.
„Mami, tati!" vykríkla som, vyskočila z postele a skočila im do náručia, kde som pobudla veľmi dlho. Možno hodinu, možno aj dve.. nechcela som sa ich pustiť a ani oni mňa.

*****
Tak toto je, ak to vyjde podľa plánu, predposledná časť :) som šťastná za všetky vaše krásne komentáre a votes ❤❤ďakujem