Unesená

23

Prišli sme na miesto streľby. Naskytol sa mi druhý najhorší pohľad v mojom živote, hneď po zastrelení Paťových kamarátov. Tri mŕtve telá.
Podišla som k ležiacemu Filipovi. Z úst mu tiekla krv a na ľavej strane hrude mal veľkú krvavú škvrnu. Oči mal ešte otvorené.
„Nie, Filip." chytila som ho s plačom za plecia. „Prosím, prebuď sa. Už je všetko v poriadku. Už sú mŕtvi. Máme voľnú cestu ! Prosím, vstaň !" Posledné vety som už kričala.
On predsa nemohol zomrieť. Náš záchranca, hrdina, bez ktorého by už bolo po nás. Nemohla som si pripustiť, že je mŕtvy.
„No tak!" chytila som ho za tvár a jemne potľapkala po líci. „Vstávaj! Ideme domov."
„Je mi to tak ľúto, Maťa." Kľakol si ku mne Paťo a jednou rukou ma objal. „Je to moja vina. Bol som sprostý, keď som v noci odišiel. Bol som sprostý, keď som mu neveril."
„Máš pravdu." zamračila som sa na neho a strhla zo seba jeho ruku. „Pozri, čo všetko pre nás urobil. Napriek tomu, že si mu vôbec neveril, sa za teba obetoval."
„Ja viem." povedal.
Vyzeral, že je mu to naozaj úprimne ľúto, ja som však v sebe stále cítila hnev. Miešal sa s pocitmi smútku, sklamania a bolesti. Tento človek si nezaslúžil zomrieť.
„Ako sa to stalo ?" opýtala som sa.
„Zo stanu vyšiel ďalší muž, toho som zastrelil." povedal Paťo. „Potom vyšiel Vlado a strelil do Filipa. Nemal sa ako ubrániť, nemal ani zbraň. Keby som mu ju nezobral, možno by to dopadlo lepšie. Ja som sa snažil Vlada zastreliť, trafil som však až na tretí pokus. Urobil som toľko chýb. Neveril som mu, utiekol od vás, zobral vám zbraň, ešte aj to, že som sa nahlas ozval, keď si ma odviazala. Potom som nevedel trafiť Vlada. Mal som zomrieť ja, nie Filip."
Trápilo ho to a myslel to vážne. Potrebovala som však čas na to, aby som mu odpustila, pretože mal pravdu. Naozaj za to mohol on, správal sa ako idiot.
„Ďakujem za všetko." povedala som Filipovi a zatvorila mu oči. „Ty nie si dobrý človek, si úžasný človek."
Postavila som sa a vybrala sa vpred. Paťo ma o chvíľu dobehol.
„Je mi to naozaj ľúto." povedal.
„Viem." odpovedala som, ale nepozrela som sa na neho. Zvyšok cesty sme neprehovorili.

„Vidíš to?" opýtal sa Paťo po asi hodine cesty.
Zahľadela som sa pred seba a uvidela to. Koniec lesa. Rozbehli sme sa. Keď som nohou vykročila von z lesa, zalial ma neuveriteľný pocit. Po tak dlhej dobe ma neoblopujú žiadne stromy, iba čistá tráva. Asi kilometer pred nami sme videli začínajúce mesto, autá, civilizáciu.
„Vraciame sa domov." povedala som a aj keď som stále cítila smútok za Filipom, pocit, že sa konečne vraciam domov, spôsobil obrovský príval šťastia. Rozbehli sme sa s Paťom vpred, konečne domov.

*****
Chcem poďakovať za všetky krásne komentáre, ktoré ma vždy strašne potešia !! Dúfam, že sa časť páčila :)