Unesená

12

„Maťa." počula som odniekiaľ moje meno vyslovené veľmi tichým hlasom. „Maťaa. Maťa !" Hlas sa stále stupňoval, bol čoraz hlasnejší. „Maťa !" Tentoraz to už bol výkrik.
Zacítila som slabú facku na mojom líci. Začala som si spomínať, čo všetko sa udialo. Paťo. Prišiel ma zachrániť. Potom tam vpálili Samo a Vlado. Samo ma zbil, kopal ma do brucha. Potom mlátil aj Paťa. A potom..
A potom som ho zastrelila ! Zobrala som zbraň a vystrelila ňou na Sama. Preboha, zabila som človeka !
Ako som si to uvedomila, okamžite som roztvorila oči a prudko som sa posadila. Bola som v lese medzi stromami na tráve. Slnko pomaly začalo vychádzať, čo znamenalo, že je ráno.
„V poriadku ?" zacítila som niečiu ruku na mojom pleci. Pozrela som sa do Paťovej zbitej, zakrvavenej a modrinovej tváre. Na oboch očiach mal tmavé monokle, pod nosom fľak krvi a vyzeralo to, že ho má asi aj zlomený, mal natrhnutú peru a na brade ďalší fľak krvi a líca boli tiež od krvi. Ledva mu cez tú samú krv bola vidieť pokožka. Takého dobitého človeka som ešte nevidela. Musel veľmi trpieť a určite ešte trpí.
„Ja ?" opýtala som sa. „Si celý dobitý. Si ty v poriadku ?"
„Ty nevyzeráš o nič lepšie." povedal a usmial sa. Keď som ho predtým videla, išla som z jeho úsmevu zošalieť. Teraz to bolo iné. Jeho zuby a ďasná čiastočne pokrývala krv.
Uvedomila som si však, že ja vyzerám podobne. Ja som sa nevidela, ale určite som mala tvár od krvi tiež.
„Čo sa vlastne stalo ? Kde to sme ? Kde sú oni ?" vychrlila som otázky. Po tom, ako som vystrelila na Sama si totiž vôbec na nič nespomínam.
„Vystrelila si na Sama, čím si mi zachránila život. Ďakujem." povedal.
„Neďakuj. Neocitol by si sa v takej situácii, keby si nechcel zachrániť mňa. Takže ja ďakujem."
„Nemohol som ťa tam predsa nechať."
Pár sekúnd sme sa len na seba usmievali, potom Paťo pokračoval: „Ako si ho zastrelila, upadla si do bezvedomia. Zobral som ťa na ruky a bežal s tebou preč. Keď som už nevládal, uložil som ťa sem do trávy a zaspal aj ja. No a teraz je ráno."
Keď som si predstavila, ako nesie moje bezvládne telo, prišlo mi trápne.
„Ďakujem." povedala som. „A prepáč, že si ma musel vláčiť."
„Ale veď zato nemôžeš." povedal rýchlo. „Som hladný aj smädný, poďme dačo zohnať." navrhol. Postavili sme sa a vybrali sa ku kríkom s lesným ovocím.
Lesné jahody milujem. Vždy, keď ideme cez leto ku babke na chatu v lese, neberieme si plné košíky a máme zásobu na celé prázdniny. Dokázala by som ich jesť dookola celý deň. Raz som sa ich však prejedla až ma bolelo brucho, preto sa odvtedy pri ich jedení krotím.
Jahody síce nezaženú skutočný hlad, ale priala som ich radšej ako suchý chleba, ktorý som dostávala. S Paťom sme sa posadili ku kríkom a napĺňali si bruchá.
„Nemáš mobil ?" napadlo ma.
„Nie, nechal som ho v Šimonovom aute." odpovedal. „Myslel som, že je zbytočné ho brať k stanu, keď tam ani nebol signál."
„A vieš kadiaľ sa dostaneme z lesa ?"
„Vôbec netuším, kde sme." odpovedal smutne. „Keď som bežal z tej chaty, bežal som len preč. Na smer som v tej situácii nedbal. Od auta by som možno trafil, aj keď by cesta trvala dlho. Kľúče od auta mal Šimon vo vrecku."
Ako vyslovil Šimonove meno, zlomil sa mu hlas a v očiach sa mu zaleskli slzy. Musí to byť hrozné, vidieť ako boli dvaja najlepší kamaráti zastrelení. Súcitila som s ním. Chcela som ho objať a nechať ho vyplakať sa na mojom pleci. Nemala som nato však odvahu a tak som ho len jemne pohladila po pleci.
„Je mi to strašne ľúto." povedala som opatrne. „Je to moja vina."
„Tak nehovor." povedal. „Nemôžeš zato. Teraz sa tým nesmieme zaťažovať. Musíme nájsť nejakú vodu. Poď."
Vstal a podal mi ruku, aby som vstala aj ja. Vybrali sme sa vpred. Ak nenájdeme vodu, umrieme od smädu.
„Povedz mi o nich niečo." navrhla som Paťovi. „Nejaké vtipné zážitky s Rasťom a Šimonom."
„Raz si Šimon založil falošný profil 40-ročného muža na zoznamke a napísal tam našej triednej učiteľke." povedal Paťo s úsmevom. „Dohodol sa s ňou, že sa stretnú. Potom Rasťovi povedal, že mu vybavil rande naslepo. Keby si vydela tie zdesené pohľady, keď sa stretli."
Vybuchli sme s Paťom do smiechu, až sme museli na chvíľu zastaviť. Muselo to byť fakt vtipné.
„Učka sa na neho strašne hnevala. Nakoniec sa to však vysvetlilo a odpykal si to Šimon."
Keď sa už smiech trocha ukľudnil, Paťo pokračoval: „Raz, keď som u neho spal, ma v spánku namaľovaľ. Ukradol sestre mejkap a celého ma zmachlil. Červený rúž, špirála, modré očné tiene, ružové líca a neviem čo ešte. Ráno sa tváril akoby nič. Museli sme sa ponáhľať do školy a tak sme sa vykašľali na všetky ranné hygienické úpravy čo znamenalo, že som nebol v styku so žiadnym zrkadlom. Až v škole mi doplo, že niečo nie je v poriadku."
Znova sme sa rozosmiali. Dlho som sa tak schuti nezasmiala. Padlo mi to veľmi dobre.
„Napriek tým jeho srandičkám to bol super kamarát, na ktorého sa dalo vždy spolahnúť a vždy si našiel pre teba čas."
Na chvíľu stíchol a zahľadel sa do zeme. Museli mu veľmi chýbať.
„Toto musíš počuť!" ozval sa zrazu a zasmial sa. „Raz sme šli...."
Pokračovali sme v ceste a rozprávali sa o vtipných zážitkoch. Veľa sme sa nasmiali a padlo nám to veľmi dobre.

*****
Čaute, nová časť :D dúfam, že sa páči. Vote a comment poteší :) kľudne aj kritika, píšte svoje názory :)