22

5.1K 388 37
                                    

Sedeli sme s Filipom opretí o strom a čakali.
„Prečo si vlastne patril ku nim ? " opýtala som sa šeptom otázku, nad ktorou som už dlhšie premýšľala.
„Vlado bol môj spolužiak na strednej. Pomohol mi v tých najhorších chvíľach, uchýlil ma, keď som nemal kde spať a dal mi najesť, keď som hladoval." rozhovoril sa Filip. „Zažíval som ťažké obdobia. Keď som zistil, čo je zač, chcel som s ním prerušiť kontakt. Raz ma však na ulici prepadla skupina nejakých mužov. Ukradli mi všetky peniaze aj doklady a tak som bol nútený znova sa vrátiť k Vladovi. Cítil som potrebu pomstiť sa za tú krádež. A preto som s Vladom začal kradnúť. Teraz chápem, že som bol hlúpy. Teraz už chápem, že keď okradnem nevinných ľudí, nijak sa tým nepomstím tým skutočným zlodejom. Som hrozný človek."
„Nie si hrozný človek." povedala som a chytila ho za ruku. „Vlado je hrozný človek. Nebolo to síce pekné, okradnúť nevinných ľudí, ale chápem tvoje pocity."
„Ďakujem." povedal s úsmevom. „Keď chceš, môžeš si pospať. Zobudím ťa, keď bude čas."
„Nie." povedala som. „Čakám s tebou."

Muži sa konečne pobrali spať. Jeden z nich však zostal cez noc strážiť. Dúfali sme, že zaspí. Hodiny však plynuli a on nezaspával.
„Mám plán." obrátil sa ku mne šeptom Filip. „Pôjdem tam a dám sa s ním do reči. Kiko ma určite nezabije hneď. Ty zatiaľ zozadu prejdeš k Paťovi. Zbrane sme si vždy schovávali vedľa stanu pod listy. Vyber ich potichu. Zachráň Paťa a povedz mu, nech.."
„Nech čo ?" opýtala som sa nedočkavo.
„Bude ho musieť zabiť. Nožom, lebo zbraň zobudí ostatných."
Chcela som sa opýtať, či to nejde inak. Bez žiadnej vraždy. Radšej som však mlčala. Uvedomila som si, že inú možnosť nemáme.

„Filip ?!" začudoval sa Kiko. „Čo tu robíš ?"
„Hľadal som vás." povedal Filip.
Ich konverzácia pokračovala, ja som však už vyšla zo skrýše a prešla zozadu za Kikovým chrbtom.
„Si zradca, Filip." hovoril Kiko, kým som hľadala zbrane. Čo najtichšie som odhrabla listy a vzala zbraň a nôž.
„Mám rozkaz ťa zabiť." pokračoval a ja som si v duchu hovorila, nech ešte čaká.
Došla som k stromu a nožom prerezala lano, ktoré držalo Paťa. Paťova hlava však stále bezvládne visela.
Chytila som mu tvár do dlaní a pomykala ňou. Na ruky sa mi prilepila jeho krv. Znovu som ňou pomykala, tentoraz silnejšie. Paťove oči sa otvorili.
„Maťa ?" opýtal sa s údivom, načo sa Kiko otočil.
„Vlado !!" zakričal z celej sily. Filip mu vlepil a zložil ho k zemi. Okamžite som konala a dala zbraň do rúk Paťovi, ktorý sa tiež rýchlo uvedomil. Pribehli sme k mlátiacemu sa Filipovi s Kikom. Paťo neváhal a jednou muškou zastrelil Kika, ktorý sa práve chystal zasadiť Filipovi bolestivý úder.
„Bež, Maťa, bež !" zakričal Filip s krvavými ústami.
Okamžite som sa rozbehla a neobzrela sa, ani keď som počula ďalšie výstrely. Trikrát som začula tvrdé dopadnutie mŕtveho tela na zem.
Trikrát.
Vlado, jeho posledný muž a...
Alebo Paťo, Filip, muž a Vlado beží za mnou.
Nevedela som a tak som bežala ďalej. Zastavila som, až keď som začula svoje meno.
Otočila som sa a počkala, kým ku mne Paťo dobehol. Jeho tvár sa miešala s krvou a slzami.
„Je mi to tak ľúto." povedal s plačom a pevne ma objal. „Je mi to tak ľúto. Je mi to tak strašne ľúto."
Stáli sme tam, objímali sa, plakali a Paťo stále opakoval, ako mu to je ľúto.

*****
Dúfam, že sa páči táto časť :) príbeh sa už blíži ku koncu. Chcela by som poďakovať za všetky krásne komentáre, všetky ma veľmi potešia ❤❤

UnesenáTempat cerita menjadi hidup. Temukan sekarang