Unesená

19

„Neviem, či mu môžme veriť." povedal Paťo. Sedeli sme opretí o náš strom a pozerali na oblohu. Už sa pomaly blížil večer.
„Mohol ťa zastreliť a neurobil to, to je fakt," pokračoval, „ale čo ak potreboval, aby sme boli spolu ? Ja som bol preč a tak sa vyhovoril, že to nedokáže, aby prišiel inokedy, kedy budeme obaja spolu. Dáva to logiku."
„To si nemyslím." povedala som. Síce Paťo uvažoval správne, ja som to videla naživo a nezdalo sa mi, že by to bolo hrané. „Verím mu. Nemyslím si, žeby to len hral."
„Zajtra ráno vyrážame." rozkázal Paťo. „Aj tak musíme stále postupovať ďalej, ak sa chceme odtiaľto dostať."
„Dobre, súhlasím."
Chvíľu bolo ticho, a ja som rozmýšlala nad tým, aký bol Paťo nesvoj po dnešnom bozku. Chcela som sa ho na to opýtať, no nevedela som to správne sformulovať do otázky.
Na oblohu naskočili prvé hviezdy.
„Mali by sme ísť spať." povedal Paťo. „Zajtra vyrážame ďalej."
Vliezol do bútľaviny a hneď za ním som vošla aj ja. Jednou rukou si ma pevne pritisol k sebe. Z toho, ako sa naše telá dotýkali, mi nabehli zimomriavky.
Paťo sa zdvihol na lakeť a pozrel sa mi do očí. V duchu som na neho kričala, nech ma už konečne pobozká.
Po chvíli sa tak konečne aj stalo. Paťo sa ku mne naklonil a ja som mala pocit, že explodujem.
Naše bozky boli najprv jemné, neskôr už vášnivejšie. Rukami som mu prehrabávala vlasy, on robil to isté.
„Paťo ?" prehovorila som pomedzi bozky.
„Áno ?" opýtal sa, nespokojný, že musí na chvíľu prestať.
„Čo sa to dnes s tebou stalo, pri našom bozku pri potoku ?"
„Teraz to nerieš." povedal a hneď nato sme zas pokračovali.
Krajší pocit som nikdy nezažila. Mala som pocit, že mi motýliky urobia v bruchu dieru z toho, ako tam splašene lietali.
„Ľúbim ťa." pošepla som mu do ucha, keď už sme sa uložili na spánok.
„Aj ja sa ľúbim." odpovedal a zasmiali sme sa. „Ale ľúbim aj teba."
Po týchto slovách som s úsmevom zaspala.

Ráno ma Paťo zobudil krásnou pusou.
„Dobré ráno, princezná." usmial sa. „Rýchlo, vstávaj."
Najprv sme sa vybrali k potôčiku, kde sme sa poriadne napili. A potom sme ruka v ruke vyrazili vpred. Cítila som sa v bezpečí a verila, že čoskoro budeme von z lesa.

Išli sme už takú hodinu, nohy sa mi unavili, no hovorila som si, že ešte vydržím. S Paťom sme sa cestou rozprávali o všeličom možnom. Párkrát sme zastavili a pobozkali sa.
Ako sme šli, zrazu sme za sebou začuli beh.
„No dokelu !" zľakol sa Paťo. „To snáď nie !"
V bežiacej postave som spoznala muža, ktorý ma vtedy nedokázal zastreliť.
„Ale to je ten.."
„Nemôžme mu veriť !" prerušil ma Paťo, schmatol ma za ruku a rýchlo ťahal preč.
Bežali sme a bežali, až sme ho už za sebou nevideli a tak sme zastavili a lapali po dychu.
„Super." povedal Paťo. „Stratili sme sa mu."
Nato sa však zrazu vynoril zprava. Zľakli sme sa a chceli zas behať, no zastavil nás.
„Nebojte sa, chcem vám pomôcť." povedal. „Kvôli vám som zradil Vlada, tak ma nechajte vám pomôcť. Poďte za mnou. Poznám cestu von."
Pohla som sa za ním, Paťo ma však chytil za lakeť.
„Ja mu neverím." povedal.
„Tak ver mne." povedala som mu.
Zahľadel sa mi do očí a po chvíli prikývol. Vybrali sme sa za mužom. Nemali sme istotu, že mu môžme veriť, v jeho očiach som však videla, že je to dobrý muž.

*****
Dúfam, že sa táto časť páči a že tam je aj dosť romantiky, ktorú ste si priali :) ďakujem za votes a commenty ❤