This Love Is Forbidden (Zayn Malik Fanfiction)

33. kapitola (Štokholm)

Celé ráno mi v hlave chaoticky splýva ako jedna veľká rozmazaná guča.

Vážne. Rada by som si spomenula, no nepamätám si to celkom presne – zrejme sme zaspali, nastal zhon, niekto pripálil vajíčka, dolu pred domom na nás čakalo auto, nastúpili sme.

Moja pamäť je ako sito, pokiaľ som unavená.

Na limuzínu si už spomínam jasnejšie, keďže som sa takým niečím ešte nikdy neviezla. Auto bolo chránené tónovanými sklami a ja som si všimla, že vnútri je okrem televízora aj minibar. Načiahla som sa za najbližšou fľaškou a chcela som preskúmať etiketu, keď som si všimla, že na mňa Zayn dvíha obočie.

„Čo je?"

„Si smädná? Viem ti naliať dobrú, chladenú a nealkoholickú kolu."

Položila som fľašu späť. „Len som sa pozerala."

Zayn len prikývol.

„O mesiac mám sedemnásť."

„Správne, len sedemnásť."

Prevrátila som očami. „Správne, ty si v sedemnástich pravdaže nepil."

„Stále máš len šestnásť," pripomenul mi. „A hej, pil som, zažil som si to a práve preto sa cítim oprávnený ti radiť."

„Stavím sa, že aj tebe kopa ľudí radila, no nepočúval si ich." Všimla som si, že mi podáva fľašu koly a vzala som si ju. Odmontovala som viečko a napila sa.

Zayn si prešiel dlaňou po sánke. „Fajn, vzdávam sa; som mizerný rodič. Nulový vzor. Ale len jedna rada – ak sa chceš opiť, urob to radšej so mnou, než by si sa mala ožrať so svojimi nezodpovednými rovesníkmi."

Nenechala som nič čakať na náhodu, natiahla sa späť po fľaši, ktorá ma predtým zaujala a provokačne ňou zamávala Zaynovi pod nosom. Prakticky som ho vyzývala.

Načiahol sa ku mne a vytrhol mi fľašu z ruky. „V lietadle majú lepší."

.

.

Hneď ako sme vystúpili na letisku, z oboch strán ma obstúpili vysokí hrôzostrašní muži a potlačili ma dopredu. Snažila som sa natiahnuť krk a zistiť, kde je Zayn. Bol hneď vedľa mňa, rovnako obkľúčený.

Rýchlo som prepletala nohami, snažila sa držať krok s ochrankármi. Chápala som, že sú tu kvôli bezpečnosti a že by som sa asi mala cítiť lepšie, no títo chlapi ma desili. Zayn ma mohol aspoň varovať. On je síce zvyknutý, no ja...

Letisko bolo obrovské a ja som počula kopu hlasov. Onedlho začali blýskať fotoaparáty a ja som rýchlo sklopila hlavu, bolo to reflexívne. Rozmýšľala som, koľko fotografov tu asi je a či budú fotiť aj mňa. Bože, dúfam, že nie, vyzerám príšerne.

Cesta cez letiskovú hlavu trvala snáď celú večnosť, kým sme konečne dorazili k check- inu. Nechápala som to. To neletia chalani nejakou súkromnou linkou, či čo?

Chvíľu sme tam stáli, potom ma Zayn potiahol za ruku a kráčali sme cez miesto, ktoré mi nepripadalo veľmi verejné. Po chvíli ma ovanul studený vzduch a ocitli sme sa na odletovej ploche.

Žiadna kontrola? Asi predsa len mám nejaké tie hviezdne výhody.

Zayn zastal, obrátil sa a usmial sa na mňa. „Zatiaľ dobré?"

Opätovala som mu úsmev. „Dobré."

.

.