This Love Is Forbidden (Zayn Malik Fanfiction)

20. kapitola (Izba)

Nie som si istá, či ste niečo podobné zažili. Či poznáte ten pocit, keď bol niekto súčasťou vášho života hrozne dlho, zrazu ho bez varovania vytrhli, no našťastie ho vrátili späť.

Ja ten pocit poznám.

Je to veselé, ale aj rozpačité. Ľudia, s ktorými ste zdieľali všetko, sa zrazu stanú známi – hanbíme sa pred nimi ponosovať, obhrýzať si nechty alebo grgať. Vieme, že to skrývať nemusíme, no inštinktívne to aj tak robíme – je to naša typická vlastnosť.

Presne tak som sa cítila, keď sme si prišli pre Sammyho a Ellie. Bola som šťastná, ale tak sme si od seba odvykli, že som sa správala, akoby boli priatelia na návšteve – alebo ako ozajstné deti, ktoré sme adoptovali, a ja som im chcela ukázať svoju najlepšiu stránku.

Viem, že je to hlúpe. Obaja ma poznali od narodenia a s človekom sa žiadna zázračná premena za rok neudeje. Ale nemohla som si pomôcť.

Viezli sme ich do nášho nového domova. Bola to premiéra pre náš všetkých – Zayn a Chloé, pravdaže, vedeli, ako je celý byt zariadený, ale ani oni tam ešte nespali. Mala to byť naša prvá noc. Cítila som sa trochu vzrušene, asi ako novomanželka.

Auto sme zaparkovali v podzemnej garáži a odtiaľ sme rovno prešli dovnútra. Zayn radšej robil preventívne opatrenia, pretože v priebehu posledných dní sa takmer výlučne zdržiaval tu a nechcel, aby nás média tak skoro odhalili.

Vyviezli sme sa výťahom priamo do apartmánu. Sammy kráčal pomaly, opatrne, ale Ellie už odhodila všetky zábrany a rozbehla sa chodbou do obývačky.

„Fííha!“ jej radostný výkrik sa ozýval celým bytom a ťaživá atmosféra razom zmizla, akoby sme všetci naraz od úľavy vydýchli. Báli sme sa, ako budú reagovať. V aute som im už o našom sťahovaní hovorila a oni tomu rozumeli, no bála som sa, že nové prostredie bude pre nich stresujúce.

Sammy sa rozbehol za najmladšou sestrou, aj on chcel vidieť, čo ju zaujalo. Aj ja som sa rozbehla za nimi, sestru z manželom sme nechali vzadu.

Pravdaže som vedela, ako vyzerá obývačka. Ale tá ma nezaujímala, zaujímal ma výraz mojej malej sestričky, ktorá vyzerala šťastne a ohromene – asi ako Alica v Krajine zázrakov.

„Páči sa ti to?“ roztvorila som náruč a sestra mi tam poľahky vhopla. Bola ťažšia, ako naposledy, ale jej blízkosť ma hriala pri srdci.

„Je to tu krásne! Tu budem odteraz bývať?“ uprela na mňa zvedavý pohľad a keď som prisvedčila, šťastne sa zasmiala.

Bolo také krásne vidieť, akú má radosť. Pri pohľade na je šťastnú a nevinnú tvár, nepoznačenú pobytom v domove, sa mi chcelo smiať aj plakať. Bola som šťastná, že to zvládla. Ale zároveň hrozne smutná. Ako môže niekto dopustiť, aby také anjelské stvorenie skončilo na takom mieste?

„Chcete vidieť svoju izbu?“ spýtal sa Zayn. Sestra mi svižne vyskočila z náručia, až ma prehlo, a priskočila k nemu: „Jasné!“ Potom ho chytila za ruku a prikázala mu, aby jej ju ukázal. Nahlas som sa rozosmiala.

„Je úžasná, však?“ Chloé ma objala. Pritakala som.

„Je. Bože, tak hrozne som sa bála, ako ju to ovplyvní. A ona je stále rovnaká...“ slzy sa začali valiť prúdom a nedokázala som ich zastaviť. Sestra ma objala pevnejšie a podala mi vreckovky.

„Ideš sa pozrieť na ich izbu?“ veselo sa na mňa usmiala a keď som sa spamätala, vybrali sme sa za nimi. Ellie už bola vo svojom živle, skákala na posteli a popritom skúmala všetky hračky, nové aj tie pôvodné. Sammy len rozpačito sedel na svojej posteli v tvare pretekárskeho auta a opatrným, zvedavým pohľadom skúmal novú futbalovú loptu, položenú na kraji postele.