This Love Is Forbidden (Zayn Malik Fanfiction)

9. kapitola (Telefonát)

V nedeľu o jedenástej som už väčšinou spala, aspoň som sa o to pokúšala.

V každú obyčajnú nedeľu.

Potom, čo som tak neuvážene vyzradila Zaynovi všetko, čo mu moja sestra tajila, ma zhrýzali strašné výčitky svedomia. Napokon som zaspala na gauči, hlavu som mala v prázdnej škatuli od pizze a bola som poprikrývaná vankúšmi. Ráno som sa pokúsila volať Chloé (no, volať – hovor som sebecky ukončila pred prvým zazvonením) a celý deň som bola ako na ihlách namiesto toho, aby som sa učila na písomku.

Keď ma už premáhali driemoty, dvere sa otvorili.

Chloé vstúpila so obývačky. „Annie, ty ešte nespíš? Prečo?“ usmievala sa, mala dobrú náladu a mne trhalo srdce, že ju budem musieť zničiť.

„Chloé, urobila som niečo hrozné,“ hlas mi preskočil a ja som si uvedomila, že zadržiavam slzy.

„Čo sa stalo?“ v okamihu bola pri mne.

„Ja... som to povedala Zaynovi. Všetko,“ vyslovila som a potom som sa ozaj rozplakala, hanbiac sa za to, ale nevedela som to zastaviť.

„Všetko? Čo všetko?“ sestra sa nado mnou týčila ako bohyňa pomsty a to ma akosi dokázalo nakopnúť, aby som sa pozviechala a nerumádzgala ako malé decko.

„Úplne všetko,“ vydýchla som a rýchlym pohybom si pretrela mokré oči.

„Prečo si to urobila?“ obrátila sa na mňa a netvárila sa vľúdne. „Annie, požiadala som ťa len o jednu vec. Nič viac som nechcela. Čo sa stalo, že si nedokázala dodržať sľub, ktorý si mi dala?“

Rozčertilo ma to, hoci som asi mala zostať aj naďalej taká pokorná. „Hneváš sa na mňa, že som nebola schopná klamať tvojmu priateľovi? Vieš, že nie som klamárka, tak prečo si ma o to žiadala? Je to tvoja chyba, že si mu nepovedala pravdu. Môžeš si za to sama!“ Slová sa zo mňa prúdom valili, ale oľutovala som ich len čo som ich vyslovila. Sestra obelela, pohľad jej sprísnel a keď prehovorila, hlas mala pevný ako skala.

„Padaj do svojej izby a ak ti čo i len trochu záleží na vlastnom živote, v blízkej dobe mi nechoď pred oči.“ Normálne by som sa rozosmiala nad formálnym slovníkom, aký moja sestra použila, ale jeden pohľad do jej očí ma uistil, že nemá náladu na žarty.

V posteli som sa nerozplakala, len som ležala a premýšľala nad tým, čo som vykonala. Slová, že to nie je moja vina, ale sestrina, som si opakovala ako mantru. S tými slovami som aj zaspala.

Ráno som vstala neobyčajne skoro, mala som pritom na pamäti sestrine slová. Rannú hygienu som vybavila za päť minút, bleskovo som sa obliekla a raňajky som si zobrala do ruky. Anjeli strážni stáli pri mne, lebo keď som zatvárala dvere počula som, ako spláchla.

Z vyučovania mi ostala len nejasná spomienka a na popísanú tabuľu a monotónny hlas učiteľov. Nebola som v nálade, aby som sa sústredila na učenie. V duchu som spriadala plán, ako dať veci znova do poriadku a spisovala som si ho na zadnú stranu zošita. Moja spolusediaca, niekdajšia najlepšia kamarátka Kaithleen sa netvárila znepokojene nad tým, že som bola celý deň mimo. Zahanbene som rozmýšľala, ako dlho som ju po tej tragédií ignorovala.

Po skončení vyučovania som sa ešte chvíľu motala po vonku. Domov sa mi ísť nechcelo, Chloé sa ešte stále zlostila. Vtedy mi to napadlo.

Pravdupovediac, ak by som nad tým rozmýšľala dlhšie, nebola by som to urobila, ale bola som taká vzrušená, že ma to napadlo, že som nerozmýšľala nad následkami.