This Love Is Forbidden (Zayn Malik Fanfiction)

15. kapitola - Kniha dejepisu

„Annie, Annie!“ otočila som sa na schodoch a zbadala som Zayna, ako na mňa uprene hľadí. Tváril sa trochu šibalsky. Akoby mal niečo za lubom.

Boli sme v reštaurácií, kde moja sestra spolu so svojim nastávajúcim vyberali svadobné menu. Ja som si musela odskočiť, no vôbec som nechápala, prečo šiel Zayn za mnou.

„Áno?“ Nepodarilo sa mi ukryť podozrenie.

„Mám prekvapenie pre Chloé,“ usmial sa. „Ale musíš mi to odobriť.“

„Dobre,“ pokúsila som sa znieť nadšene. Pravdupovediac sa mi to ale nepáčilo. Nerada som v takýchto veciach rozhodovala, obzvlášť keď sa ma to netýkalo. Akoby potom vina za zlé rozhodnutie padala na moje plecia.

„Mal som taký nápad,“ začal a od vzrušenia hovoril veľmi rýchlo, „že by sme sa našu svadbu pozvali aj Sammyho a Ellie. Chloé by ich určite chcela, svadba je veľká udalosť. Ale chcem ju tým prekvapiť, chápeš, tak mi povedz, je to dobrý nápad, alebo nie?“

Zamyslela som sa nad tým. A nemohla som tomu pomôcť – videla som to všetko. A páčilo sa mi to. Rozžiarené tváre mladších súrodencov, ale aj Chloé. Smiech, radosť, objatia. Akoby sa nič nestalo, akoby sme nikdy neboli tak dlho od seba.

Zovrelo mi hrdlo. „Je to skvelý nápad. Ja som určite za.“

„Skvelé,“ obdaroval ma úsmevom, teplým a žiarivým, presne tým, z ktorého šli dievčatá do kolien. „Idem naspäť, nech jej to nepríde podozrivé.“ Ešte raz sa usmial a potom na nechal stáť samu na schodisku.

„Annie!“ zvolala Sierra nahlas, keď som v pondelok ráno vošla do triedy. Tvárila sa, akoby mala narodeniny a ja som bola jej darček. Znervóznilo ma to. „Poď, posaď sa k nám,“ usmievala sa a naznačila mi, kam si mám sadnúť. Pripadalo mi neslušné odmietnuť.

„Tak, Annie, povedz nám niečo, veď nebuď skúpa na slovo.“ Zasmiala sa, rovnako všetci okolo nej.

„No, čo chceš počuť?“ nechápala som.

Sprisahanecky sa ku mne naklonila. „No tak, všetci vieme, ako to medzi tvojou sestrou a pánom Malikom vrie. Umierame od túžby po detailoch, tak nám niečo prezraď,“ žmurkla.

„Ja fakt neviem, čo by som vám povedala,“ odvetila som.

„Ale no, Annie, chápeme, že nemáš, hm, dovolené nám prezrádzať detaily,“ krátko sa zasmiala, „no my to predsa nikomu nepovieme, nie?“ Jej banda začala súhlasne pokyvovať.

Ošívala som sa. nebolo mi príjemné ocitnúť sa pod paľbou otázok a modlila som sa, aby zazvonilo, no do začiatku hodiny bolo ešte ďaleko.

„No, hm, Zayn s Chloé boli spolu na dovolenke,“ vyjachtala som. „Fakt si to užili.“

Sierra na mňa stále s očakávaním hľadela. „A aký je Zayn? Chápeš, pre nás je to len chalan z tituliek, no nepochybne by sme chceli nazrieť do jeho vnútra.“ Hm. Nepochybne. Skôr do jeho nohavíc.

„Zayn je veľmi verný,“ vyhlásila som rozhodne. „Na sestre mu veľmi záleží a sú spolu ozaj šťastní. Ešte som nevidela krajší pár.“

„Hm,“ zamrmlala si Sierra. Určite bola tej mienky, že ona so Zaynom by vytvorili atraktívnejšiu dvojicu. Nechala som to tak, nevyzerala, že by ma ešte chcela spovedať, tak som sa nebadane prešmykla do svojej lavice.

„Noví priatelia?“ ozvalo sa pochybovačne. Prekvapene som sa otočila. Odkedy sa so mnou Kaithleen rozpráva?

„Ani nie,“ zahundrala som. „Len sa snažím udržiavať diplomatické vzťahy.“ Tvárila som sa ostražito. Ja a Kaithleen sme sa už nezhovárali tak veľmi dlho, až som zabudla, aký je ešte človek. Dobre, možno nie. Ale ak s niekým dlho nekomunikujete, ako viete, že je stále taký, aký bol predtým?

Kaithleen nepreriekla ani pol slova. Len sa na mňa pozerala, v očiach mala nečitateľný výraz a to ma doháňalo k zúfalstvu. V tom zazvonilo a obe sme odvrátili zrak.

„Annie!“ Chrbtom ku mne stál niekto a vykrikoval moje meno. No zrejme nie som jediná Annie na škole. Pokoj, hovorila som si v duchu. Hlavne sa upokoj.

„Annie Willburnová?“ hlas za mnou znel neisto. Otočila som sa a hľadela som do tváre Rogera Harrisa, z môjho ročníka. Vysoký, blonďavý a vyšportovaný, s nádhernými zelenomodrými očami. Hrá v školskom pólovom tíme. Skrátka, niekto.

A ja som nikto.

„Si Annie Willburnová, však?“ váhavo sa spýtal. Keď som prikývla, niečo mi podal. „Toto je tvoje. Asi ti to vypadlo.“

Zadívala som sa na to. Bola to kniha dejepisu, taká istá, akú som mala aj v taške. Alebo nemala?

„Uh, ďakujem,“ očervenela som a rýchlo mu ju zobrala. Začala som si ju pchať späť do tašky, ktorá bola plná na prasknutie, takže som sa pri svojom chabom pokuse zapotácala. Pohotovo ma chytil za lakeť.

„Všetko ok?“

„Iste,“ úspešne som sa vyhýbala očnému kontaktu. Panebože, nečuduj sa, že nemáš chalana. Nevieš sa na opačné pohlavie ani pozrieť.

„Tak... ja už asi pôjdem,“ opatrne na mňa pozrel. Očividne ani on nevedel, čo mi má ešte povedať.

„Mhm. Ďakujem,“ zamávala som knihou, ktorá sa mi už do tašky jednoducho nezmestila.

„Tak zatiaľ čau.“

„Ahoj,“ dodala som potichu, no to on asi nepočul.