This Love Is Forbidden (Zayn Malik Fanfiction)

25. kapitola (Ten deň)

Bolo 25. októbra. Ten dátum mi udrel do očí, hneď ako som pretočila stránku kalendára a musela som sa posadiť, pretože mi náhle prišlo nevoľno.

Už to bol rok. Rok, odkedy sme boli siroty.

Ja som nechcela ísť do školy, ale Chloé povedala, že neexistuje dôvod, prečo by sme tam nešli. Ja som sa chcela obliecť celá do čierneho, ale Chloé chcela, aby sme šli všetci v žltom, naznak toho, že sme už  nad vecou.

Skončilo sa to hádkou, ktorá nepadla nikomu dobre, a vynúteným kompromisom – Sammy mal čierne nohavice, ale žlté tričko, Ellie žlté šatočky s čiernymi lakovkami a pančuškami, no a mne sa podarilo udržať sa najviac – bola som celá v čiernom, džínsy aj tričko, akurát ma Chloé donútila dať si príšerný žltý opasok. Niekde po ceste som sa ho plánovala zbaviť.

Najrozpačitejšie to bolo pre Zayna. Našich rodičov nepoznal, napokon, s Chloé sa dali dokopy krátko po tom. Cítil smútok, ktorý tak akosi v ten deň prilipol na všetko v byte a pokúšal sa cítiť s nami, no bola to preňho neznáma pôda – bolo mi ho celkom ľúto. Raňajky sme napokon zjedli v smútočnom tichu a potom sme sa celá rodinka čmeliakov vybrali do školy.

Nikto sa ma nepýtal, prečo sa tvárim tak smutne, prečo som celá v čiernom. Nemalo ma to prekvapovať a ani neprekvapovalo, no cítila som sa z toho ešte viac nanič. Všetci ostatní ako obyčajne sedeli okolo Sierry, hltali každé jej slovo a falošne sa smiali.

Zazerala som smerom k ich skupinke. Asi som na nich nemohla byť naštvaná preto, že sú obľúbení a falošní. Asi je to normálne. To ja jediná odstávam, vyčnievam z radu a navrávam si, že to všetkým naokolo šibe, kým pritom jediná anomália som tu ja.

Vlastne je môj život takmer tragický.

Moja sestra patrí k tým šťastnejším. Je pekná, uvoľnená, vie sa rozprávať s ľuďmi a najmä s chalanmi. Nerobí jej problém flirtovať. Všade sa rýchlo prispôsobí a nájde si priateľov. Jej život je vďaka tomu ľahký, lebo ona nad každým nepolemizuje, nemá vysoké nároky, nie je čudáčka. Ja som trochu ako mama – aj ona sa stránila spoločnosti. Mala rada veci, aké neobľubovali jej rovesníčky. Ona však na to bola hrdá – vždy, keď akoby kráčala proti prúdu, činila tak so zdvihnutou hlavou a jej vnútorné presvedčenie bolo také silné, že sa našlo len veľmi málo ľudí, ktorí sa jej odvážili odporovať.

Kiežby to naučila aj mňa.

Posadila som sa do lavice, tašku som vyložila pred seba, akoby som sa za ňou skrývala. Vytiahla som zošit z angličtiny, otvorila ho na poslednej téme a predstierala, že si opakujem. V duchu som však stále rozmýšľala nad tým, aký je dnes deň, čo sa stalo a aký je celý môj život nanič, ja som nanič a vôbec nič nie je také skvelé, ako sa zdá... Hoci som stískala pery a krivila tvár, ako sa len dalo, mala som pocit, že sa čochvíľa rozplačem. Zúfalo som túžila po niekom, kto by objal, utešil a povedal, že to je dobré. Ale nikto si ma nevšímal.

Potichu som fňukala, poviem to celkom otvorene. Možno je to zlé, ale v danej chvíli som sa akosi nedokázala povzniesť, urobiť niečo lepšie. Možno mnohí, ktorí čítate tento príbeh len preto, že za ním cítite nejakú publicistickú klebetu alebo škandál, niečo, čím by ste ešte opäť otvorili staré rany, budete sklamaní, že to najvzrušujúcejšie, čo sa zatiaľ stalo bolo to, ako sa šestnásťročné dievča takmer rozplakalo pred hodinou anglickej literatúry. Prepáčte. Ak máte chuť na niečo šťavnatejšie, vráťte sa späť k svojim bulvárnym magazínom. Tu sa nič nové, čo by potešilo vaše zvrátené vnútro, nedozviete.

Napokon som sa tesne pred zvonením vybrala na toalety, kde sa mi podarilo skrotiť slzy, derúce sa na povrch. Náhlivo som sa posadila do lavice, schmatla zošit s poznámkami ako svoj štít a tvrdošijne doňho upierala pohľad.