This Love Is Forbidden (Zayn Malik Fanfiction)

7. kapitola (Poslíček)

Rozhodla som sa spraviť si filmový večer, aby som sa necítila sama.

Naša obývačky bola plná dévedečiek. Rodičia milovali filmy a nakupovali ich vo veľkom. Vždy sme sa spolu dívali na telku, bola to tradícia, rovnako ako potom daný film rozoberať do detailov. Najradšej som však mala rada voľné dni, kedy bolo vonku škaredo. Posadali sme si na gauč a začal sa náš filmový maratón. Ja, mama a Chloé sme sa najradšej dívali na romantické filmy, čo otec vždy ofrflal so slovami, že on by radšej Smrtonosnú pascu, a potom si sadol k nám a celé to absolvoval s nami. Vždy som to od neho považovala za prejav lásky a teraz, mysliac na to, sa mi tisli slzy do očí.

Snažila som sa nájsť niečo neutrálne a nie veľmi opozerané, aby to vo mne nevyvolalo melanchóliu. Nakoniec som si vybrala Pána Prsteňov.

Otec mal tú sériu veľmi rád, ale ja som jej nevedela prísť na chuť. Vložila som prvý film do prehrávača a bežala do kuchyne pripraviť si popcorn.

Keď mi teplá miska ležala na kolenách, zhasla som svetlá a konečne som pustila film. Snažila som sa sústrediť a vstrebávať všetko dôležité, ale v druhej polovici filmu som zaspala. Zobudila som sa, keď už bolo dávno po. Vložila som do prehrávača pokračovanie a vyškriabala zvyšky popcornu, ale bola som zúfalo unavená – zaspala som skôr, než sa dej poriadne rozbehol.

Podarilo sa mi zobudiť tesne pred koncom a tak som to úplne dopletená dopozerala, ale bolo mi jasné, že tretí diel už nezvládnem. Vždy som vedela, že toto nie je nič pre mňa.

Bola som však príliš unavená a nechcelo sa mi ani pohnúť. Zakutrala som sa preto do našej obľúbenej „filmovej“ deky a zaspala rovno na gauči.

(Pozn. túto časť vo finálnej verzií skrátiť alebo úplne odstrániť.)

 

Ráno som vstala niečo pred deviatou. Napadlo mi, že by som na raňajky mohla skončiť do palacinkárne za rohom (Chloé mi tu nechala tridsať libier na prežitie), ale potom som si povedala, že aj jogurt postačí. Zjedla som ešte jednu mandarínku a potom som sa začala obliekať a chystať na šesťhodinovú šichtu do KFC.

Tak som totiž finančne pomáhala Chloé. Brigádovala som.

Pravdupovediac, do práce sa mi veľmi nechcelo, ale prázdny byt vo mne vzbudzoval strach a aspoň som mohla ten čas stráviť nejako užitočne. (Namiesto sledovania Supernatural).

Práca mi ubehla rýchlo, o druhej som už bola vybavená. Na cestu, keďže som už od hladu takmer nevidela, som si zobrala jeden Twister a zjedla som ho tak rýchlo, že ma z neho bolelo brucho. Na zastávku metra som sa ledva dotackala a bola som celá šťastná, keď som padla na gauč  u nás doma.

V tom mi zazvonil telefón. Číslo som nepoznala, ale aj napriek tomu som to zdvihla.

„Haló? Annie? Tu je Zayn,“ ozvalo sa.

„Uh,“ inteligentne som odvetila, v duchu si nadávajúc, čo som to zas vypustila.

„Prepáč, že ťa vyrušujem, ale Chloé mi nezdvíha telefón a tak mi napadlo, že ste možno spolu.“ Zlý tip.

„Odkiaľ máš moje číslo?“ odlákať jeho pozornosť iným smerom bol chytrý ťah, ale čestne priznávam, že som bola jednoducho úprimne zvedavá.

„Dala mi ho Chloé pre takéto prípady,“ odvetil. „Dúfam, že ti to nevadí...“

„Nie, jasné, že nie.“ Komu by to už len vadilo?

„Super. Ešte raz prepáč, že vyrušujem, ale nie ja tam teda Chloé?“

„Nie. Nehovorili ste spolu?“ odpovedať otázkou, to bol skvelý ťah, nebudem k sebe zbytočne kritická.

„Nie, nezdvíha, asi to má vybité.“

„Ahá... ale to ti ja asi nepomôžem, tiež s ňou nie som.“ A ani som neklamala.

„Ach, to je škoda. Nevieš, kde by mohla byť? Mám cez víkend voľno tak som si povedal, že by sme konečne boli spolu...“ Keď som začula ten jeho sklamaný tón, mala som chuť mu do telefónu okamžite povedať celú pravdu, ale bola som príliš zbabelá. To nie je moja vec.

„Viem. Ona išla... nakupovať. Vieš, výpredaje a tak, už sa na to dlho pripravovala. Ale plánovala ti zavolať, asi sa jej ozaj vybil mobil... A pritom som jej hovorila, nech si ho nabije! To je jej problém, vždy ho zabudne nabiť,“ vychrlila som zo seba a jazyk sa mi pritom plietol.

„Aha, dobre... keď sa vráti domov, povieš jej, nech mi zavolá?“

„Jasné,“ prisvedčila som.

„A nevieš, kedy asi príde?“ vyzvedal ešte.

„Fúú, asi až večer, vieš, keď začne nakupovať, je ozaj ťažké ju zastaviť.“

„Jasné, chápem, ktorú ženu nie? Tak sa maj, už ťa nebudem rušiť.“

„Čau,“ zložila som a poriadne si vydýchla. Máme to za sebou. Dokázala som klamať, ale aj to len preto, lebo nestál zoči- voči. Moja sestra mala šťastie, ale ak naňho počas tohto víkendu niekde natrafím, asi ho už neoblafnem.

Až mi prestalo byť zle, tak ma tá nečakaná situácia postavila na nohy.

Okolo piatej sa na mne prejavil nedostatok jedla a poriadne mi zaškvŕkalo v bruchu. Spravila som si grilovaný syrový sendvič, no keďže sa mi málilo, objednala som si pizzu a vyjedala škatuľu s keksíkmi popri tom, ako som čakala. V telke mi bežali Upírske Denniky, repríza, no ja som na to pozerala ako zhypnotizovaná. Z tranzu ma vytrhol až zvonček pri dverách.

Konečne! zaradovala som sa. Ale im to trvalo!

Schmatla som peniaze položené na stole a náhlila sa k dverám, predstavujúc si tú lahodnú pariacu sa pizzu. Keď som však dvere otvorila, ostala som ako zamrznutá...

Lebo to vôbec nebol poslíček s jedlom.