Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

2

Keď som prišla domov, Jano mal jednu zo svojich horších nálad. Nerozbíjalo sa sklo ani nič podobné, no už z ulice bol počuť jeho zvýšený hlas, ktorý počas amoku neovládateľne preskakoval. Existujú dva typy ľudí. Zlí, ktorí svoju zlobu držia na uzde, a tak sa javia ako dobrí. Ten druhý typ sú zlí, ktorí svoje slabé, v Janovom prípade silné (päste) stránky netaja, naopak, pýšia sa nimi.

Uvažovala som, či mám vojsť alebo počkať, kým sa vyzúri. Vtedy som cez všetky hrubé slová začula jediný vzlyk. Rozhodol za mňa. Vošla som do predsiene a nápadne hlučne buchla dverami. Bolo hlúpe čakať, že si to Jano všimne. Prešla som do kuchyne a naskytol sa mi pohľad, pri ktorom by feministky Jana udupali podpätkami. Keď ho začala mama nudiť a prejavila sa jeho temná agresívna stránka, na jej nežnej tvári sa hromaždil strach. Dnes sa tvárila apaticky a dívala sa kamsi do steny. Obzrela som sa do detskej izby a zahliadla Vierkinu vyplašenú tváričku vykúkajúcu spoza dverí. Chcela som ísť ku súrodencom. Niekto by povedal, že ak ktosi po celý život zažíva strach a zúfalstvo, zvykne si. Nie je to pravda. Na čosi také sa zvyknúť nedá.

Keď som bola menšia, túlila som k sebe väčšinu mladších súrodencov a prikladala im dlane na uši, aby nepočúvali tie zverské slová z Janových úst. Spolu sme čakali, kým sa neukľudní. Ale od istého času robím niečo iné.

Zhodila som tašku do kúta kuchyne a uvoľnene sa ozvala: „Ahojte!" Mama na mňa zaostrila. „Hanka,"pípla, „bež za deťmi!" Jano zatiaľ zatínal päste a do tváre mu stúpala červeň. Tvárila som sa, že si to nevšímam. „Vlastne som dosť hladná. Čo bude na večeru?" Zamierila som k chladničke, no vzápätí si uvedomila, že nás pred troma dňami odpojili od elektriky. Vzdychla som. Mama behala pohľadom zo mňa na Jana a nakoniec odvetila: „Chcela som robiť palacinky."

„To znie..,"začala som, ale Janovi praskli nervy. „Vypadni do svojej izby!"zvrieskol. Potom sa otočil, vyšiel z kuchyne a už som počula len plesknúť vchodové dvere takou silou, že skoro zarinčali okná. „V pohode?" obrátila som sa na mamu. Zamračila sa na mňa a bez slova začala chystať večeru. Po chvíli som si vzala aktovku a zamierila do izby, z ktorej pomaly začali vyliezať deti ako myši z dier, len čo kocúr odíde. „Hana!"zastavila ma skôr, ako som zmizla za zárubňou. „Maj rozum! Neprovokuj otca!"

„Nie je to môj otec,"odfrkla som. Mama sklopila pohľad a viac nehovorila. Detskú izbu sme obývali piati. Respektíve všetky deti. Ja som bola najstaršia a jediná som nebola Janova dcéra. Keď bola mama mladá, zamilovala sa a narodila som sa ja- aspoň tak si to predstavujem. O mojom skutočnom otcovi mi nikdy nepovedala ani slovo. Keďže sa o ňu nemal kto postarať, pretože rodičia boli prísne konzervatívni, vydala sa za celkom úspešného úradníka Jána Petroviča. Vtedy ešte netušila čo sa z neho stane. Po roku sa narodil môj brat Karol, ktorý sa po čase úplne podal na svojho otca. Po ňom nasledoval Denis. Je o čosi znesiteľnejší. Potom sa narodil Tomáš a nakoniec Viera. Ani s jedným z nich som nemala súrodenecký vzťah. Okrem Karola som pre nich bola skôr ako opatrovateľka, ktorú mali radi, no nebrali ju ako seberovnú. Samozrejme, že to tak bolo aj z mojej strany.

Učebnice som si nechala v taške a pozrela na Denisa. Sedel za stolíkom a čosi písal do zošita. „Už v prvý deň vám dali úlohy?"vyzvedala som.

„Nie,"odvetil, „to sme dostali na konci roka. Mali sme si zapisovať naše zážitky cez prázdniny."

„A o čom píšeš?"

„Chceš si to prečítať?" Niežeby som túžila čítať Denisovu školskú prácu s hrubými gramatickými chybami a vetami ako z Marsu, ale súhlasila som.

Čo som robyl cez prázniny

V júly som bol doma. aj v auguste som bol doma. Hral som fudbal s bratom. Ces prázdniny môžem byť hore do kedy chcem. Raz cez víkend prišiel dedko a zobral nás na ryby. Ulovyl som kapra. Inak sa ces prázniny nudím.