Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

12

„Čo to dopekla...,"zobudil ma rachot a nadávky. Hrdlo mi stislo od strachu a opatrne som vyzrela zo spacáku. Od dverí prichádzala mužská postava a prehrabávala sa v skrinkách. Vypadla z nich jedna konzerva a pristála dotyčnému na nohe. „Sakra!" Zdvihol konzervu a odhodil ju za seba. Dopadla mi rovno na koleno, a keďže som na náraz vôbec nebola pripravená, sykla som. Ako som mohla čakať, muž sa okamžite obzrel a ja som sa pochabo zavŕtala hlbšie do spacáku. Najradšej by som si odkusla jazyk. „Hej!" Okamžite bol pri gauči a moje srdce bilo ako splašené. Keď sa snažil potiahnuť za zips, pevne som ho z druhej strany držala. Bola som však príliš slabá, pretože zips sa s trhnutím pohol a ja som privrela oči pripravená na úder. „Hana?!" Zaskočene som pootvorila oko, no okamžite ho opäť zavrela. Bol to Timo. Nevedela som, či sa mám smiať od úľavy alebo plakať od hanby.

„Čo tu, dopekla, robíš?!"

Neodpovedala som. Stále som mala pevne zavreté oči a pritiahla som si k sebe spacák. Bolo to zbytočné, pretože ho opäť odtiahol.

„Hana!" zrúkol na mňa. Vystrašene som otvorila oči. Bola som celá červená a najradšej by som sa zahrabala pod zem. Čo tu robí ráno? Nemohol ma objaviť v nevhodnejší čas. Vôbec som nevedela čo robiť, čo mu povedať? Koliečka v moje hlave pracovali na plné obrátky. Spravila som najhoršiu vec, čo som mohla. Všetkou silou som ho udrela päsťou a kým sa spamätával, preskočila som popri ňom a vybehla do studeného rána. Vôbec som nevedela, kam bežím, len som išla dopredu. Bola som si istá, že takto som nikdy predtým netrielila. Počula som, ako na mňa volá, a vedela som, že beží za mnou. Nemohla som sa obzerať, spomalilo by ma to, ale hoci som bežala najrýchlejšie, ako som bola schopná, Timo bol lepší a cítila som, že ma dobieha. V narastajúcej panike som zabočila do uličky, no na moju smolu bola slepá. Zrazu som si uvedomila, kde som. Timo bol len pár metrov za mnou, ale nečakane som preskočila malý plot a uháňala po futbalovom ihrisku, kde som trénovala otočky. Tráva bola mokrá a studená a bosé nohy sa mi zabárali do blata. Bola som len kúsok od futbalovej bránky, keď ma Timo schmatol za pás a strhol na zem. Spoločne sme padli do rosy a pridlávená jeho telom som sa nedokázala pohnúť. Snažila som sa kopať nohami a rukami, ale postupne som strácala sily.

„Pusti ma!" kričala som.

„Jasné a ty ma znova zbiješ a ujdeš," zavrčal mi do ucha. Snažila som sa ho buchnúť hlavou, ale uhol sa. Rukami som mlátila na všetky strany, no pevne mi ich spojil na bruchu. „Môžeme tu takto ležať celý deň. Mne to vyhovuje," prehodil a pevne držal moju vzpierajúcu sa ruku.

„Poslúž si," odvrkla som. Neplánovala som sa vzdať, hoci to bolo zrejme poriadne hlúpe.

„Môžeš mi vysvetliť, čo si tam robila?" dožadoval sa odpovede.

„Nie. Pusti ma!"

„Až keď mi to vysvetlíš."

„Pusti ma a potom," začala som taktizovať.

Timo si odfrkol. „Máš ma za hlupáka? Vlastne áno, máš ma za hlupáka. Spýtam sa ťa, či sa stretneme, povieš áno a potom neprídeš. A ja som tam naozaj ako sprostý stál hodinu a pol a čakal na teba. Prepáč, už ťa nebudem obťažovať." Prekotúľal sa zo mňa na druhý bok a zrazu som bola voľná. Niežeby som ešte mala chuť utiecť.

„Tak to nebolo. Chcela som prísť," namietla som.

„Je jedno, ako to bolo, proste si neprišla. A teraz predo mnou utekáš, ako keby som bol malomocný. Povedz, čo si mám o tom myslieť?"

„Mrzí ma to," hlesla som. „Ale nie je to nič, na čo by som bola hrdá. A hovorí sa o tom dosť ťažko."

„Aj o mojom bratovi sa hovorilo dosť ťažko." Mal pravdu. Už som nemala žiadnu výhovorku, žiadnu únikovú cestičku. Posadila som sa, lebo sveter som mala z trávy celý premočený.