Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

11

Ešte pred tréningom som sa zastavila v potravinách a nakúpila si jogurty. Ani nepamätám, kedy som ich jedla naposledy, a to patria k môjmu obľúbenému jedlu. Dúfala som, že sa mi počas troch hodín nepokazia.

„Kto bol ten sexy chalan, čo sa o teba tak náramne zaujímal?" vybehla na mňa Nina, len čo som vošla do šatne.

„Teraz už zjavne nikto," vzdychla som si pri otváraní skrinky.

„Čo?"

„Dnes sme mali ísť von a ja som na to zabudla," vysvetlila som a sfarbila sa do červena. Nina vypleštila oči a melodramaticky otvorila ústa. „Môžeš mi vysvetliť, ako sa ti podarilo zabudnúť ísť na rande?"

„Proste mi to vyfučalo," odvrkla som. „Pochybujem, že by sa so mnou ešte chcel stretnúť."

Nina si šikovne zaväzovala stuhy na špičkách a krútila pri tom hlavou. „Veď mu zavolaj a ospravedlň sa!"

„Nemám jeho číslo," zahundrala som.

„Bože, Hana," prevrátila očami. „Potom dúfaj, že sa náhodou zrazíte v emhádéčke."

„Nič iné mi zjavne nezostáva."

V ten deň sa pri tyči rozcvičovala iba moja skupina, pripojili sme sa teda k nim. Všetka pozornosť bola sústredená na Anču, ktorá sa chválila pozvánkou na konkurz do Slovenského národného baletu. „Vždy som chcela tancovať v Labuťom jazere. Je fajn vedieť, že som dosť dobrá na to, aby ma zobrali," rozplývala sa.

„Ešte ťa nezobrali," schladila ju trénerka. „A keď budeš namiesto tancu rozprávať, ani ťa nezoberú."

Anča odula hornú peru a čosi si zahudrala pod nosom. Kým sme sa rozcvičovali, začali sa po miestnosti šíriť vzrušené šepoty o blížiacom sa predstavení. Už budúci týždeň v piatok. Tá informácia ma trochu vydesila, vzhľadom na to, že som si sebou nebola až taká istá a trénerka sa stále nevyjadrila, či budem vystupovať. Pokúšala som sa napodobňovať ich čo najlepšie, ale stále ma trápili kroky, ktoré boli na moju úroveň až príliš zložité. S hudbou bolo všetko jednoduchšie a trénovať bez nej bola výzva. Aspoň piruety som sa už nemusela desiť, a keď na ňu prišlo, Nina mi zaševelila do ucha: „To bolo fakt super, Hana." Pochvala ma zahriala pri srdci a dúfala som, že si môj novonaučený krok všimne aj trénerka.

Keď som po tréningu čakala učupená v kúte pri zrkadle a popíjala vodu, napadalo mi množstvo zakončení dnešného večera. Naozaj som veľmi chcela tancovať na predstavení, hoci som nemala žiadny ozajstný dôvod. Neprídu sa na mňa pozrieť rodičia ako na Ninu či Sašu. No predstavovalo to pre mňa čosi ako výzvu. Tancovať pred ľuďmi je predsa len niečo iné ako na tréningu.

„Hana," prihovorila sa mi trénerka. Zdvihla som hlavu a rýchlo sa postavila. „Pustím ti hudbu a predvedieš mi, čo si sa naučila!" Ako na povel sa z reproduktorov vyliala sladká melódia. Snažila som sa nemyslieť na prísne oči sledujúce ma z rohu miestnosti. Počkala som si na začiatok taktu a pohla sa. Nebolo ťažké tancovať do rytmu, horšie bolo zahŕňať do mojich pohybov baletné kroky. Keď sa mi podarila pirueta, bola som na seba hrdá, takže som sa prestala sústrediť a zakopla som o vlastné nohy. Nemala som šancu znova začať, pretože som bola príliš vystresovaná a skôr ako som sa stihla upokojiť, skladba skončila.

„Nebolo to zlé," prehodila trénerka, „až na ten záver. Keď tancuješ, nemôžeš premýšľať. To k sebe nepatrí. Hudbu musíš prežívať a kroky, ktoré sa naučíš ti v tom môžu len pomôcť. Keď ich budeš brať ako záťaž, nikdy sa nič nové nenaučíš."