Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

13

Timovi som sa dôsledne vyhýbala a v karavane som sa snažila tráviť čo najmenej času. Hoci to isté sa nedá povedať o mojej mysli, ktorá stále zalietavala k momentom v jeho obývačke.

Väčšinu dňa, keď som nemala tréning, som trávila na ihrisku, kde som nacvičovala baletné kroky. Piruety som už zvládala bez jediného zakolísania, ale zistila som, že menší problém robia skoky. Nevedela som spraviť roznožku, a tak som som posledné novembrové dni trávila neustálym naťahovaním svalov. Večer som si líhala celkom zničená.

Zato s Emilom som trávila takmer každé poobedie pracovných dní. Moja zbierka šatstva sa rozširovala rovnako ako skúsenosti s kradnutím. Nebola som na to hrdá, ale rovnako som to nikomu nevešala na nos. Netešilo ma kradnúť, ale páčili sa mi pochvaly spolužiačok. Hlavne tie Vanesine. Raz sa zastavila pri mojej lavici a prehodila: „Pekný sveter."

„Ďakujem," usmiala som sa.

„Hana, prečo už nechodíš na tréningy?" Jej otázka ma prekvapila, keďže odkedy som prestala, ubehli už takmer dva mesiace.

„Začala som s baletom," vysvetlila som a Vanesa prekvapene nadvihla obočie.

„Dlho ti to teda nevydržalo. Myslela som, že si tam chodila so mnou, ale pekne si sa na mňa vykašľala."

Neveriaco som spracovávala jej slová. Ja som sa vykašľala na ňu?! To ona sa predsa bavila so svojimi kamarátkami a ja som bola tá odstrčená. Zrazu som sa na Vanesu pozerala v inom svetle. „Prepáč, ale myslela som, že si s nimi rozumieš."

„S kým ako?" na moment sa zatvárila zmätene. „Ahá, ty myslíš Viki a Barboru? Prestali chodiť a zostala som tam úplne sama."

Tak v tom bol pes zakopaný! Zjavne by si vôbec nevšimla, že som skončila, keby jej kamarátky neodišli. Cítila som sa pobúrene, ale namiesto toho, aby som do nej šplechla niečo ostré, som sa zháčila. Bola to predsa Vanesa! Každé dievča chcelo byť jej najlepšou kamarátkou a bola by som hlúpa, keby som sa s ňou chcela hádať. Prinútila som sa do krivého úsmevu a odvetila: „Nebol to môj štýl. Balet ma baví oveľa viac. Nechcela by si to skúsiť tiež?"

Vanesa sa zatvárila kyslo. „Ani nie..."

Náš dialóg prerušil príchod profesorky a ďalší neohlásený test. Z chémie sa mi v klasifikačnom kopilo čoraz viac pätiek, preto som nemala byť prekvapená, keď si ma Námestová po hodine zavolala k sebe do kabinetu. Vyplašene som sa obrátila na Emila, no neprejavi kamarátsku súdržnosť a lenivo pokrčil plecami.

Kabinet našej triednej, ktorý obývala s ďalšími dvoma profesorkami, sa od upratovačkinej kutice na metly líšil iba vybavením. Na prepchatých poličkách trónili skúmavky, mikroskopy, diplomy zo súťaží a podobné chemické vecičky. Na stole uprostred miestnosti stál malý čierny kávovar, z ktorého si Námestová vzala šálku kávy. Posadila sa do kresla oproti mne a spustila: „Hana, toto je gymnázium a aj najslabším študentom sa tolerujú ako najhoršie známky štvorky. Ty si však za tieto prvé mesiace nedostala ani jednu jednotku a z chémie máš okrem dvoch štvoriek samé päťky. Hana, ľahšie to určite nebude a radím ti, ako tvoja triedna, aby si prestúpila. Budem musieť tvojim rodičom poslať napomienku na štvrťrok, čo som naposledy spravila pred dvadsiatimi rokmi."

Prikývla som. Nepovedala mi nič, čo by som nevedela. Bola som mizerná študentka a telesná bola jediný predmet, ktorý mi išiel. Chvíľu na sa na mňa uprene mračila, zjavne očakávala, že niečo poviem.

„Ja viem," hlesla som a kajúcne sklopila zrak. „Budem sa viac snažiť."

„Nie je to len o snahe," podotkla. „Niekomu gymnázium jednoducho nesadne. Nebavilo by ťa byť kaderníčkou alebo kozmetičkou?"

„Ani nie..." Preboha! Rozhodne nie! Neviem si predstaviť, ako by dopadlo, keby som niekomu robila účes.

„Uvažuj nad svojou budúcnosťou. Ja viem, že vy mladí máte v hlavách kadečo iné len nie vzdelanie, ale skutočne sa nad tým zamysli. Ak sa nezačneš učiť, nemôžem ťa nechať prejsť."

Opäť som pritakala a vzala si od nej napomienku. Bola som zaskočená tým, ako sa ku mne správala. Žila som v presvedčení, že ma nenávidí, ale rozprávala s takou...nehou.

Neplánovala som síce nikam prestupovať, ale dala som si záväzok, že sa budem učiť.

~*~

Poobede som sa asi tri hodiny drvila na ďalší deň. Boli to tie najpomalšie a najnudnejšie chvíle môjho doterajšieho života. V tom učive som nevidela žiadny zmysel a písmenká sa mi krížili pred očami. Našťastie sa mi postupne začínalo rozjasňovať. Keď som sa chystala navečerať sa z mojich postupne míňajúcich zásob, zabúchal mi ktosi na dvere. Rozmýšľala som, že sa budem tváriť, že tu nie som, ale potom sa ozval Timov hlas: „Hana, nechápem, ako sa mi dokážeš tak dôkladne vyhýbať, ale viem, že si vnútri, tak mi láskavo otvor!"

Vzdychla som. Skrývaniu bol zjavne koniec. „Je odomknuté," zvolala som. Odkedy si mi vylomil zámok. Vošiel dnu a naskytol sa mu krásny pohľad na mňa obklopenú hromadou učebníc.

„Ty sa učíš?" spýtal sa neveriaco.

„Hej," odsekla som. „Niečo ti nesedí?"

Podozrievavo si ma premeral a keď zbadal môj podráždený výraz, zdvihol ruky v sebaobrane. „Len som sa pýtal."

Dnes mal na sebe obtiahnuté sivé tričko, pod ktorým sa mu črtalo pekné svalstvo a čiernu koženú bundu. Musela som sa usmiať nad tým, aký bol príťažlivý.

Zdalo sa mi to alebo trochu znervóznel? „Chcel som ťa pozvať na večeru."

Moje srdce sa zatrepotalo ako splašený motýľ a vyhŕkla som: „Dobre."

Timo mi chcel ukázať svoju obľúbenú reštauráciu, ale na dverách visela ceduľka Zatvorené. Skončili sme teda v McDonalde s hamburgermi v rukách.

„Hana, premýšľala si nad...,"

„Je to fakt riadne dobré!" skočila som mu do reči skôr, než stihol dopovedať.

„No...hej. Neverím, že si tu nikdy predtým nebola."

„Nebola," pritakala som a odkusla si naozaj veľké sústo dúfajúc, že ho to odradí klásť mi otázky.

„Nechcela by si ísť do kina?" spýtal sa po chvíli.

„Ako teraz?" vyvalila som oči a z plných úst mi vypadol kúsok uhorky. Okamžite som očervenela ako repa a Timo sa hurónsky rozrehotal. Obdarila som ho zamračeným pohľadom a prehltla.

„Hana, ty si rozhodne to najzaujímavejšie dievča, aké poznám," vyhlásil pomedzi záchvaty smiechu. Postupne začalo kútikmi mykať aj mne a hoci som si chcela zachovať zamračenú masku, smiala som sa rovnako ako on. Ľudia z okolitých stolov na nás vrhali pohoršené pohľady, ale bolo mi to srdečne jedno. Smiať sa bolo v tej chvíli úplne prirodzené.

Kino sme síce nestihli, no opäť sme sa vyškriabali na továrenský komín a rozprávali sa. Už som chápala Timovmu dôvodu, prečo má to miesto tak rád. Keď podo mnou ležali rozľahlé Košice, mala som pocit, že je to celý svet.

Odprevadil ma do prívesu, ani slovkom sa nezmienil o sťahovaní, za čo som mu bola nesmierne vďačná.

„Bol to pekný večer, Hana," pousmial sa, keď som otvárala dvere. Zabuchol mi ich pred nosom. Zmätene som sa k nemu obrátila. Naklonil sa ku mne tak, že som cítila jeho dych a musela sa oprieť o stenu karavanu. Motýle v mojom bruchu mali diskotéku a v tej chvíli som priam fyzicky potrebovala cítiť jeho pery na svojich.

„Na čo čakáš?" vyhŕkla som potichu. Zaregistrovala som jeho úsmev, a potom som musela zavrieť oči, pretože jeho pery sa nežne obtreli o tie moje. Ten letmý dotyk sa okamžite zmenil na náruživý bozk plný našich spoločných citov, ktoré sa v nás búrili už od začiatku. Zaplietla som mu prsty do strapatých vlasov a on ma chytil okolo pása. Horúčavu vo mne chladil len kov, o ktorý som sa opierala, ale bol to slabý chladič. Neviem, ako dlho sme zotrvávali v bozku, no keď sme sa od seba odtrhli, díval sa na mňa celkom inak. Potichu vyhlásil: „Odteraz ťa už nepustím, Hana."

Usmiala som sa. Presne to som chcela počuť.