Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

14

Na pár dní ma však pustiť musel. 1. decembra odišiel s kamarátmi na lyžovačku a vracal sa až o týždeň. Môj život pokračoval v zabehnutých koľajách. Súkromné hodiny s madam Truzskovnikovou začínali byť čoraz zaujímavejšie. Vo vlastnej sebareflexii môžem povedať, že som robila obrovské pokroky, hoci som sa ešte nevyrovnala Nine alebo Saši. Dosahovala som však rovnakú úroveň ako Nika, ktorá chodila na balet najkratšie, okrem mňa, pochopiteľne. Hodiny tanca som si užívala, ako sa len dalo. V prívese som hudbu nemala, preto bolo pre mňa vzácne trénovať s ňou. Začiatkom decembra sme začali nacvičovať nový balet- Coppeliu. Príbeh o bábkach a desivom starcovi, ktorý mi pripadal trochu psychotický vzhľadom na to, že hoci mal cez sedemdesiat, obklopoval sa prerastenými hračkami.

Pani Truzskovnikova obsadila všetky vedľajšie postavy okrem hlavnej - Coppelie. Rozhodla sa, že jej kroky musíme ovládať všetky a vyberie si jednu z nás až pár týždňov pred vystúpením, ktoré bolo plánované na február. Nina bola v extáze a tvrdila, že sa nikdy nesnažila tancovať viac, pretože Karolína získala úlohu Swanildy, a preto už Coppeliu hrať nemohla. Nebola to však len Nina, kto sa snažil.

Po jednej súkromnej hodine ma trénerka zastavila so slovami: „Hana, dúfam, že si si vedomá, že Coppeliu môžeš tancovať aj ty. Máš rovnakú šancu ako všetky ostatné, ale musíš poriadne trénovať."

V tom mi však zabránila choroba. Na Mikuláša som dostala krásny darček v podobe vysokej horúčky a malátnosti. Bol to dôsledok v skutku mrazivých nocí. Teploty klesali až pod mínus 15 stupňov a v karavane sa nedalo spávať. Zameškaný spánok som potom doháňala v škole na hodinách fyziky. Za to na chémiu a matematiku som si dávala ohromný pozor. Popoludnia bez tréningu som trávila hodinovým doháňaním učiva, na ktoré som kašľala. Všetko sa to prejavilo na mojich známkach a neohlásené písomky mi už nespôsobovali zástavy srdca. Hoci za týždeň sa toho opraviť veľa nedá, zrkadlila sa predo mnou sľubnejšia študijná budúcnosť.

Vráťme sa však k Mikulášovi. V ten deň sme mali písať dve písomky, na ktoré som sa svedomito pripravovala. Nedokázala som sa však vyhrabať zo spacáku, pretože mi trešťalo v hlave. Zababušila som sa v ňom čo najhlbšie a dúfala, že to po chvíli prejde. Keď som sa však zobudila o pár hodín neskôr, vedela som, že dnes už do školy ísť význam nemá. Okrem toho, cítila som sa, akoby som prehltla halucinogénne tabletky, pretože sa mi všetko krútilo. Spravila by som si čaj, ale žiadny som nemala rovnako ako paralen. Zostala som teda zabalená v spacáku, rozhodnutá poriadne sa vypotiť, ale bola mi taká zima, že potenie bolo naozaj to posledné, čo prichádzalo. Okolo obeda som zaspala a zobudila sa až večer. Hodinky ukazovali pol deviatej a cítila som sa trochu lepšie, preto som zjedla konzervu jahôd a tuniaka, čo bolo moje posledné jedlo. Z peňazí, ktoré mi mama dala, už nezostalo nič. Snažila som sa nemyslieť na nadchádzajúce dni.

Pred opätovným zalezením do spacáku som sa bola ovlažiť studenou vodou do kotolne. Bolo v nej teplejšie ako v prívese, ale za žiadnych okolností by som tam nestrávila noc.

Dúfala som, že sa aspoň trochu vyspím a horúčky vyležím, ale keď som sa uprostred noci zobudila na nekontrolovateľnú zimnicu, vedela som, že je zle. Dostala som silnú chrípku. Do skorého rána som sa triasla od mrazu a nedokázala zažmúriť oka. Najhorší bol však pocit zúfalstva, že nemôžem nič robiť. Nemôžem si ísť kúpiť tabletky, lebo nemám začo. Nemôžem ísť ani k doktorke, pretože by mi predpísala lieky, za ktoré by som musela zaplatiť. Potácavým krokom som si bola nabrať bandasku plnú vody a zvyšok dňa strávila v zimnici, ktorá prichádzala v určitých intervaloch.

Tretí deň bol najhorší. Od únavy som sa nedokázala ani pohnúť a hromadil sa vo mne strach, že zomriem. Doobeda ma zastihla najhoršia horúčka s triaškou. Triasla som sa sa ako trafená elektrickým prúdom a vôbec to neprestávalo. Zatmievalo sa mi pred očami a videla som čudné obrazy. Vedela som si predstaviť, ako sa cítia nadrogovaní ľudia. Poobede som bola tak vyčerpaná, že už som sa nedokázala ani triasť. Jediné, čo mi drkotalo, boli zuby.