Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

19

„Dobré ráno," vyslovila dokonale oblečená blondína, ktorá pred dvadsiatimi rokmi pokojne mohla súperiť s najšpičkovejšími modelkami. Jej pozdrav na mňa pôsobil ako čepeľ noža pri krčnej tepne. Naprázdno som preglgla a odrazu nevedela čo s rukami.

„D-dobrý," vydolovala som zo seba po chvíli ticha, ktoré sa dvojici začínalo javiť ako neslušné. Do toho sa spoza rohu vynoril Timo, ešte stále vyškerený od ucha k uchu. Bolo zaujímavé sledovať, ako ustrnul v pohybe a veselý úsmev sa v priebehu pár sekúnd plynule zmenil na akúsi podivuhodnú grimasu.

„Tuším sme prišli nevhod," zatiahol Timov pupkatý otec, keď mu pohľad skĺzol na prázdne fľaše v synových rukách, ktoré akurát vynášal zo suterénu.

„Tak trochu," pritakal Timo a neubránil sa úškrnu. „Ale prišli ste akurát včas, aby ste nám pomohli s upratovaním."

Zalapala som po dychu nad jeho opovážlivosťou a s hrôzou sledovala, ako pani Marliková stisla pery do tenkej čiarky. Naopak jej manžel sa sotva viditeľne pousmial a čosi v jeho očiach sa zmenilo. Už sa netváril tak prísne a Timo to hneď postrehol - takmer som cítila, ako sa uvoľnil.

„Nemali ste prísť až zajtra?" spýtal sa s prekríženými rukami. Nechýbalo málo, aby som vyprskla do smiechu. Timo svojím postojom a intonáciou akoby karhal rodičov. Čudovala som sa, že mu také správanie prechádza. Pán Marlik sa ticho zasmial a pri vyzliekaní kabátu vysvetlil: „Ale hej, mali. Chceli sme stráviť pekného Silvestra v Blois, ale tvojej matke pred týždňom volali z Bratislavy a museli sme prísť skôr. Na Slovensku sme už tri dni. Zuza, prosím ťa vyzleč si ten kabát, znervózňuje ma, keď tu len tak postávaš."

Timova mama sa však pohla iba pohľadom. Preskakovala ním zo mňa na Tima a upätý výraz jej ani trochu nepovolil. „Nepredstavíš nás, Timotej?" ozvala sa napokon hlasom studenším ako ľad.

Pán Marlik na ňu úkosom zazrel a vyhlásil: „Myslím, že by sme to mohli prebrať v trochu príjemnejšej miestnosti, Zuza. Už som poriadne hladný."

A tak sme sa všetci presunuli do kuchyne, kde pri sporáku stála Marta a len-len, že nedostala infarkt z nečakaného návratu majiteľov domu. Bolo mi jasné, že sa jej hlavou preháňajú všetky miesta, ktoré ešte od včera nestihla upratať. Pani domu ju teda vôbec nešetrila a zhurta sa začala vypytovať na stav domácnosti po dvoch mesiacoch svojej neprítomnosti.

Pán Marlik si čakajúc na obed prezeral poštu a Timo ma pevne držal za ruku, až som mala pocit, že mi odumrie. Ani trochu mi to však neprekážalo, od nervozity sa mi sťahoval žalúdok ako pred lekárskou prehliadkou a Timov dotyk ma ako-tak upokojoval. Až keď mal jeho otec pred sebou tanier plný rozvoniavajúceho jedla, bol ochotný venovať mi pozornosť. „No, Timotej, predstavíš nám túto šarmantnú slečnu?" Ženský rozhovor na druhej strane kuchyne razom utíchol a cítila som na sebe ďalší páliaci pohľad.

„To je Hana. Moje dievča," povedal s úsmevom, na moment sa zamyslel a vzápätí dodal: „Na nejaký čas tu s nami býva."

Tou vetou bolo z úst jeho mamy spustené šokované: „Och!" Po tomto jednoduchom zhodnotení situácie bolo hodnú chvíľu ticho, avšak keď si pani Marliková naplno uvedomila význam synových slov, začala sa ozajstná prestrelka.

„Ako to myslíš, že u nás býva?!"

„Tak, ako som povedal. Doma majú nejaké nezhody, tak som jej ponúkol, že u nás môže zostať, kým sa to neupokojí."

„Ako dlho tu už je?"

„Od Vianoc." Zdalo sa, že tá odpoveď ju trochu upokojila- aspoň jej už nevyliezali oči z jamôk.