Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

8

Rozklepane som sa dívala na svoje ruky a snažila sa upokojiť zbesilý tlkot srdca. V duchu som si nadávala do zbabelých kráv, pretože moja noha ešte ani nestihla prekročiť prah nákupného centra a už som mala v gatiach. Strach mi zvieral žalúdok do oceľových čeľustí a dlane som mala vlhké ako nasatá špongia. Jasne som si uvedomovala, že nemám bohvieaké šance, ale iná možnosť v tej chvíli neexistovala. Zaklopať totiž na dvere charity s prosbou o kôpku oblečenia mi v tej chvíli neprichodil ako dobrý nápad. Niežeby som tušila, kde sa takáto organizácia v Košiciach nachádza. Utrela som si teda ruky o neforemný sveter a sebavedome vošla cez posuvné dvere. Dúfala som, že moje herecké výkony nie sú také mizerné ako moja odvaha.

Obchod bol rozľahlý a pestrý. Z každého rohu na mňa vyskakovali najmodernejšie kúsky, aké som vídavala na normálnych dievčatách. Nikdy som nebola veľký fanúšik oblečenia, ale možno to prichádza vekom, pretože v tej chvíli som s nadšením prechádzala uličkami a nevedela si vybrať kúsok, ktorý by sa mi páčil najviac. Nakoniec som z hromady tričiek v zľave schmatla čo najväčšie množstvo, ignorujúc nápis na kabínkach upozrňujúci, že do vnútra sa nemá ťahať viac ako 5 kusov. Vyskúšala som si pár nohavíc a čo najslušnejšie od seba odháňala prehnane ochotnú predavačku. Ozaj som nepotrebovala, aby sa mi na mojej „misii" obšmietala za zadkom. Nikdy by som nepovedala, že vyberať obyčajné rifle bude taká namáhavá činnosť, ale zdanie zjavne klame. Po pár minútach som bola spotená a frustrovaná, pretože objaviť moje číslo bola hotová honba za tajomným pokladom. Po tvrdom boji  u mňa vyhrali čierne džínsy s vysokým pásom. Na jednej strane sa ma zmocňovalo akési nepoznané vzrušenie z predstavy, že konečne budem mať pekné šatstvo, ale rovnako ma zožierali obavy, že sa čosi vymkne spod kontroly. Hold, som večný pesimista a vždy čakám len to najhoršie. V mojom prípade to v podstate nie je pesimizmus, ale krutá realita.  V kabínke som zatiahla záves čo najtesnejšie k stene a roztrasene vytiahla z ruksaku nožničky. Tričká na moje šťastie čipy nemali, ale na džínsoch sa čierny bucľatý gombík provokatívne vytŕčal rovno na pravom vrecku. Opatrne som ho vystrihla tak, aby som narobila čo najmenšie škody. Výsledok nebol ktovieako pôsobivý a musela som sa zmieriť s malou dierkou. Verila som jej, že na seba nebude príliš okato upozorňovať. Predsa len bola lepšou alternatívou ako ten zdrap, čo mi ostal. Džínsy som svižne strčila do batohu a pod sveter si obliekla dve najobyčajnejšie tričká dúfajúc, že nebudú nikomu chýbať. Cítila som sa ako neforemná cibuľa, keď som nemotorne vracala ostatné  na miesto. Tak trochu ma hriala pýcha nad mojou fintou. Čo najrýchlejšie som zamierila k východu a ak moje srdce v tej chvíli nevyskočilo na okolo-prechádzajúcu predavačku, tak už nevyskočí nikdy. V momente, ako som prekročila senzory, ma zaliala neuveriteľná úľava. Dokázala som to!

~*~

Stála som pred zrkadlom u Michelangela. Vkradla som sa sem pol hodinu pred dohodnutým časom stretnutia, pretože som sa potrebovala pripraviť. Obliekla som si nové veci a teraz neveriaco zízala do skla. Takéto oblečenie som na sebe nikdy nemala a nevedela som sa nabažiť toho pohľadu. Pohľadu na mňa v čomsi modernom. Toalety v klube boli čisté, s tmavou dlažbou a tlmeným fialovým svetlom. Cítila som sa tam vcelku príjemne, čo zjavne nebolo normálne. Predpokladám, že väčšina ľudí nepokladá záchody za útulné. Okrem mňa tam nikoho nebolo, hoci pri bare postávali zhluky mladých. Keď som okolo nich prechádzala, dúfala som, že nikto z baletiek tam nie je. Stále som totiž na sebe mala ten odporný sveter a zapáchajúce nohavice. Teraz oblečenie vytŕčalo zo smetiaka pri umývadle spolu s hromadou papierových útierok.

Pustila som studenú vodu a pretrela si rozhorúčené čelo a líca. Ešte stále som nebola celkom vyrovnaná z tou krádežou. Bolo to zlé. Bola to najhoršia vec, akú som kedy urobila. Keď pre mňa Emil ukradol batoh, vedela som, že sa to nesmie, ale nespravila som to ja. Šlohla som peračník, ale bola to maličkosť, ktorá, aj keby ma chytili, nebola nijako významne hodnotná. No vziať džínsy a tričká bolo čosi celkom iné. Čudovala som, že pre mňa ešte neprišla polícia, no na druhej strane Emilova stratégia nemala slabý bod a nejestvoval dôvod na paniku. Kiežby mi toto ubezpečenie stačilo. Pravda bola, že nech som sa pokúšala hrať na čokoľvek, nezmenilo ma to. Celý čas som bola len ustráchané dievčisko, ktoré vyhodili z domu a ktoré sa triaslo len pri pomyslení na zlodejstvo. Hanbila som sa, že som taká citlivka, no takisto som si vyčítala krádeže. Nie sú to náhodou prvé príznaky poruchy osobnosti?

Poslednýkrát som si v zrkadle prehrabla vlasy a vyšla von. Ak bol predtým bar plný, tak teraz praskal vo švíkoch. Zo stien sa ozývala hudba v tom istom rytme tuc-tuc-tuc-tuc. Takmer nikto netancoval, hoci pár dievčat v extrémne krátkych sukniach provokatívne vlnilo bokmi, podľa všetkého neúspešne predstierajúc, že sú gogo tanečnicami. Predrala som sa k stolom a konečne zbadala Nininu bielu hrivu. Vedľa nej sedeli pri obrovskej pizzi aj ostatné baletky, hoci tam zďaleka neboli všetky. „Hanaaa!"zvýskla Nina, keď ma zaregistrovala a vrhla sa mi okolo krku s fľaškou kofoly. „Mega tričko,"zaťahala ma zaň a odviedla k stolu. Stále trochu vyvedená z miery týmto prejavom náklonnosti som sa posadila a kývla Saši a Karolíne, ktoré veselo diskutovali. „Daj si pizzu,"nariadila mi Nina. Keď som si prvýkrát odhryzla cítila som sa ako v raji. Takéto jedlo som nemala ani nepamätám. Jeden trojuholník bol veľký ako tri moje dlane a celkom ma zasýtil. „Keby si sa videla,"smiala sa na mne Saša. „Človek by povedal, že ti doma nedávajú jesť." Tak trohu som zružovela a utrela si ústa do servítky. „Chodievate sem často?"rýchlo som zmenila tému a zjavne zafungovalo. Odvetila mi Maťa, ktorú som si dovtedy nevšimla: „Sem nie. Ale občas chodievame von. Tak raz za mesiac."

„A vždy po vystúpení ideme do kina,"dodala Nina.

„Ale nie ste tu všetky,"podotkla som.

„Nie sme tu všetky,"opravila ma Saša s úsmevom, „to preto, že nie všetky sa kamarátime. Daniela a Gréta sa vždy tvária, že sú niečo viac a naše stretnutia im prídu pod ich úroveň."

„Vieš čo minule povedala Gréta?"pridala sa Nina a týmto sa spustila dvadsať minútová debata špeciálne o nich dvoch a ešte o akejsi Anči, ktorá tancuje za kráľovnú víl a vraj si tú úlohu vôbec nezaslúži. Celý ten čas som ticho sedela a počúvala. Medzitým prišli ďalšie štyri dievčatá a skôr než si zložili bundy, pridali sa k horlivej debate. Keď už si povedali všetko, čo mali na srdci, Soňa (posledná, ktorá dorazila) sa ma spýtala: „Kam chodíš do školy?"

„V centre, na štátny."

„Tam chodím aj ja a Paula,"ozvala sa Nika a naklonila sa ponad stôl. „Kto je ti triedny?"

„Námestová,"teatrálne som vzdychla. Nika mi venovala súcitný pohľad a Paula si akože strelila do hlavy. „Už druhý rok nás učí chémiu. To je taká beštia..."

Začali sme sa rozprávať o profesoroch a ja som sa čím ďalej tím viac zapájala. Baviť sa s nimi bolo prirodzené, nemusela som sa tváriť, že rozumiem o čom hovoria, keď padali slová ako facebook či youtube. Vanesa sa vždy na mňa pozrela s ohrnutou hornou perou a odvrátila pohľad. Vlastne, keď som nad tým uvažovala, pozerala sa tak na mňa skoro celý čas.

Keď som priznala, že o sociálnych sieťach veľa neviem, dívali sa na mňa ako na obraz Mony Lisy pohodený v parku. „Tak to ťa fakt obdivujem," hlesla Paula, „ja by som bez facebooku nedokázala žiť." Pokrčila som plecami, nevediac čo dodať, ale okamžite sa pridala Nina: „Podľa mňa je to super, Hana. Už dlho rozmýšľam, že si zruším účet. Musíš mať dosť času na chodenie von, a tak. Nie?" Uškrnula som sa, no vzápätí ma obliala hanba. Keby tak vedela o tom, čo robím vo voľnom čase... Pochybujem, že by sa so mnou čo i len jedna z nich vykecávala. V tej chvíli som sa v duchu zaprisahala, že sa o tom nikdy nikdy nesmú dozvedieť. Jedna vec bola priznať farbu o internete (hoci polovičatú), no povedať, že obývam zatuchnutý karavan (aj keď teraz už celkom vzdušný) a vykrádam obchody s oblečením a jedlom, aby som prežila, bolo čosi celkom iné.

Moje rozpaky našťastie prerušil začiatok rytmickej piesne, ktorá mi bola odniekiaľ známa. No ani za svet som si nevedela spomenúť odkiaľ. Niežeby bolo veľa možností, keďže hudbu som počúvala iba z rádia doma a občas v škole, keď si spolužiaci čosi púšťali nahlas. „Ako sa volá tá pesnička?"spýtala som sa Niny.

„Haná, to fakt nepoznáš? Hall of fame, zlatko. Dievčatá,"obrátila sa na ostatné, „ideme?"

Prekvapene som na ňu mrkla. To už odchádzame? No baby sa zatvárili nadšene a chytro povyskakovali z miest. Ktosi ma chytil za rameno a dotiahol k pomyslenému parketu. Pomyslenému, pretože cez masu tiel, ktorá sa tu stihla nazbierať som ledva videla na podlahu. No skôr, než som sa spamätala, začal sa spletenec tiel uvoľňovať a po chvíli sme tam zostali len my- osem baletiek. Až keď na mňa Maťa kývla, pochopila som prečo.

{Po ozaj veľmi dlhom čase sa opäť hlásim! :D Dievča z ovocného sadu je oficiálne ukončené, takže už sa budem naplno venovať Hane. xoxo}