Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

9

Tancovali sme. Bolo to neuveriteľné, ale naše pohyby boli synchronizované, hoci som musela vynakladať veľké úsilie aby som im stačila. Veľa krokov som poznala z tréningu, no viac bolo tých, ktoré som nešikovne napodobňovala. Keď sa mi pri nepodarenej piruete zatočila hlava a zapotácala som sa, začalo mi byť akosi nevoľno. Priveľmi dobre som si uvedomovala desiatky vypleštených očí okolo nás a moje nekoordinované pohyby ma privádzali do šialenstva. Pohľad mi padol na čiernovlásku, ktorá ukazovala podozrivo mojím smerom a čosi šepkala svojmu priateľovi s drzým úškrnom. Chcela som odtiaľ čo najrýchlejšie zmiznúť. Baby predvádzali dokonalú choreografiu, zatiaľ čo ja som im to kazila. Obrátila som sa, že nenápadne odídem, no Nina ma stiahla k sebe a v zlomku sekundy sykla: „Sústreď sa iba na hudbu, Hana!"

Bolo ťažké poslúchnuť ju, keď som videla všetkých tých ľudí. Zavrela som teda oči, presne ako v ten deň, keď som sa prvýkrát pokúšala tancovať...A zrazu som vedela odkiaľ tú pesničku poznám. Spomenula som si, ako som sa hýbala vtedy a spravila prvý krok. Na moje neskutočné šťastie som ozaj začala tancovať, vôbec nedbajúc o to, či ladím s ostatnými. Počúvala som len rytmus, ktorý ma unášal preč z hlučného klubu. Neviem, čím to bolo, že pri každom takomto tanci som sa cítila, akoby som smerovala až ku hviezdam. Pieseň sa blížila ku koncu a ja som sa pristihla pritom, ako sa točím. Fajn. Teraz sa mi už hlava nezakrúti! Žiaľ, stal sa presný opak a v poslednom doznievajúcom tóne som neelegantne skončila na zemi. V tom momente ma však ktosi vytiahol hore a vďačne som sa usmiala na Karolínu. Netuším, či sa mi to len zdalo, ale zapichla do mňa oči a sotva počuteľne precedila: „Nauč sa robiť točky!" Skôr než som jej stihla niečo odvrknúť, zaznel ohlušujúci aplauz a pískanie. Zaskočene som obrátila hlavu k ostatným dievčatám, ktoré sa široko usmievali a užívali si pobyt na výslní. Podľa neutíchajúceho potlesku som hádala, že som im to až tak nepokazila. Na potvrdenie mojich slov som postrehla Sašin hlas pri mojom uchu: „Neboli sme pripravené, že sa takto vymkneš, Hana,"uškrnula sa, „ale vlastne to bolo super. Už dávno som neimprovizovala."

Ľudia začali pokrikovať: „Ešte! Ešte!", ale nemyslela som si, že by som zvládla ďalšie takéto číslo, rýchlo som teda prešla do úzadia, skadiaľ som mohla sledovať, že baletky sa nenechali dlho prosiť a roztancovali sa na ďalšiu rytmickú skladbu. Tentoraz som pozorne sledovala ich kroky a snažila sa vryť si ich do pamäti. Neskôr sa ich budem musieť naučiť, ak chcem tancovať ako ony. A presne to bol môj plán.

„Myslel som si, že si to ty,"zaznelo príliš blízko pri mojom uchu, aby to patrilo niekomu inému. Otočila som sa na dotyčného, hoci som to v tej chvíli oľutovala. Dívali sa na mňa skúmavé oči Timoteja Marlika. Strelila som pohľadom na dvere vedúce na ulicu a rozmýšľala ako sa vyšmyknúť preč.

Timo odhalil moje zajačie úmysli a povedal: „Ten tanec bol dobrý. Aj ten pád na konci." Zaškeril sa, čo ma prinútilo zamyslieť sa nad jeho vzhľadom. Ani v najmenšom som však nezabudla na našu poslednú debatu a opäť ma zaliala hanba. „Ehm...už musím ísť, takže ak ma ospravedlníš...,"chystala som sa obísť ho, lenže zatarasil mi cestu. Fajn, ako chce. Založila som si ruky a prižmúrila na neho oči. „Ak sa ľudia stretnú dvakrát je to náhoda, ale tretí raz to už musí byť osud, nemyslíš?" opäť sa zazubil. Tentokrát som sa obrnila jeho zdrvujúcemu vzhľadu a odvrkla: „Nechápem, čo tým chceš povedať."

„Len toľko, či ťa môžem pozvať na drink?Chápeš, ako vynahradenie toho, že si ma minulý týždeň tak surovo odmietla." Zakuckala som sa. Keby sa doširoka neusmieval, prepadla by som sa od hanby, no zjavne sa dobre bavil. Popravde som skákala od radosti pri predstave posedenia si s Timom. Ale...(vždy je tu nejaké ale) nebola som si istá, či si na to trúfam. Pripomenul mi ako som sa nekresťansky vtedy strápnila a nijak sa mi nepozdávalo, že by sa čosi podobné mohlo zopakovať. Na druhej strane, takto by som mu to mohla vynahradiť.