Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

17

{Poprosím fanfáry a ohňostroj, pretože po...no ani radšej nechcem vedieť po akom dlhom čase, opäť pridávam novú kapitolu!!! Dúfam, že už nikdy nebudem mať takúto dlhú pauzu a veľmi sa vám za to ospravedlňujem. No nebudem to už dlhšie obkecávať, pustite sa do čítania!! <3}

Bez slova som zízala na škatuľku mobilného telefónu v mojich rukách. V hlave mi hučalo a do líc sa hrnula červeň. Chcela som utiecť do svojej izby a upokojiť sa, ale dobre som si uvedomovala tri páry očí, ktoré ma nenápadne pozorovali. Je to príliš. Bola jediná myšlienka, ktorá mi behala hlavou.

„Ehm...ďakujem," ozvala som sa zdráhavo a chcela darček odložiť nabok.

„Nepozrieš sa dnu?" súril ma Timo a oči mu žiarili vzrušením, akoby bol ten mobil dostal on.

Nie, nechcem sa pozrieť dnu. Otvorila som škatuľku a vytiahla štíhly čierny telefón, nabíjačku a slúchadlá. Na sucho som prehltla a obracala moju hračku v rukách, len aby som sa nikomu nemusela pozrieť do očí. „Je pekný," povedala som hlúpo.

Cítila som, ako si ma Timo podozrievavo premeral, ale nechal to tak.

Keď som sa o pol hodinu vybrala na záchod, zastavil ma pri schodoch. „Stalo sa niečo, Hana?"

„Č-čo? Prečo by sa malo niečo stať? Len potrebujem ísť cikať."

„Si fakt hrozná klamárka. Odkedy si si rozbalila mobil, si úplne mimo. Keď sa ti nepáči, kľudne mi to povedz. Ešte ho môžeme ísť vymeniť."

„Môžeme ho aj vrátiť?" chytala som sa záchranného lana. Zvraštil obočie a v očiach sa mu mihlo ublíženie. No super, Petrovičová. Toto si dokašľala.

„Timo," začala som pomaly, „vieš, že som nič nechcela. Ja som ti nič nedala a ty...je to skrátka strašne veľký darček..."

„Veľký?" vypískol. „A to som si myslel, že som zobral menší model."

„Vieš, ako to myslím..."

„Hana, nemohol som ti nič nedať a viem, že mobil potrebuješ. Nerieš hlúposti a mysli na to, že máš konečne odkiaľ volať. Pre mňa bude darček, keď sa z neho budeš tešiť."

Vrhla som na neho umučený pohľad a pochopila, že ho nijakým spôsobom nedokážem presvedčiť o svojej pravde. Nemotorne som sa usmiala a objala ho okolo krku. „Vieš, že sa mi páči a ďakujem ti zaň. Len ma to...skrátka vykoľajilo. Nečakala som to."

„To bol predsa cieľ," žmurkol na mňa. Po chvíli ticha však opatrne pokračoval: „Zajtra ideme pozrieť Maťa..."

„Dobre. Mohla by som ísť tiež?" Nebola to neúprimná otázka. Skutočne som jeho brata chcela spoznať.

Timo mi venoval neveriaci pohľad. „Ty by si chcela?"

„Samozrejme," prikývla som. „Ak s tým teda súhlasíš."

„Či s tým súhlasím?! Hana, si prvé dievča, ktoré sa chce stretnúť s mojím bratom a popravde tomu nemôžem uveriť. Budem...fakt rád, ak pôjdeš."

„Pôjdem," usmiala som sa a vyslúžila si pusu.

I napriek zle skrývanému nesúhlasu z Vandinej strany som sa v aute, cestou do Prešova , necítila ako votrelec. Z neznámeho dôvodu neboli Timovi starí rodičia presvedčení o tom, že by som mala ísť tiež. Samozrejme mu to nevešali na nos a vlastne ani mne, avšak pohľady, ktoré si nenápadne vymenili, mi akosi neušli. Nestihla som vyzvedieť, prečo im to vadí a pre doobedie toho dňa som to nechala tak.