Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

4(part 1)

Druhý tréning bol o niečo lepší ako predošlý. Chvíľu sme sa rozcvičovali, trénovali tanečné kroky a pomaly sa pustili do nacvičovania tanca. Gabča mala jasnú predstavu o našej choreografii-trpezlivo upozorňovala každého, kto čo i len trochu vybočil z rytmu. Cítila som detskú hrdosť, že mňa nenapomenula ani raz. Snažila som sa čo najlepšie opakovať kroky, ktoré predvádzala a vsunúť ich do rytmu. Hudba mi pohyby sama uľahčovala, prišlo mi úplne prirodzené tancovať tak, ako bolo treba. Keď som sa chystala do šatne, Gabča kývla hlavou, aby som k nej prišla.

„Hana, chodila si niekedy na balet?"spýtala sa ma počas ukladania cédečiek.

„Nie, prečo?"

„Máš typické baletné držanie tela. Kroky ti idú, ale tvoj štýl sa do moderného tanca veľmi nehodí." Týmito slovami ma zaskočila. Mala som pocit, že mi to ide najlepšie. Vôbec som neuvažovala nad tým, že by som čosi robila zle.

„Čo by som mala napraviť?"chcela som vedieť.

„Možno by si mohla byť viac uvoľnená a nestavať sa toľko na špičky."

„Neuvedomila som si to,"vysvetlila som a začervenala sa. Hanbila som sa za svoju namyslenosť.

„Ja ti rozumiem," usmiala sa, „ako malá som chodila na balet a keď som neskôr začala s hip-hopom, trvalo mi pol roka, kým som sa odučila tancovať strnulo."

„Budem sa snažiť,"sľúbila som a presunula sa do šatne. Prezliekla som si tepláky a navliekla sa do tých svojich, keď mi Viki povedala: „Pekný batoh."

„Ďakujem,"odvetila som a zdvihla pohľad, no medzitým už odkráčala v závese s Vanesou a Barborou. Nebola prvá, ktorá mi ho pochválila. V triede to spravili už dve spolužiačky a mňa hriala pýcha. V šatni som ostala sama. Schmatla som veci a vybehla von. Cestou v autobuse som premýšľala nad Gabčinými slovami. Nevedela som sa dočkať, kedy si vyskúšam „uvoľnenejší štýl". Mala som na to celý víkend. Emil mi navrhol, že by sme sa mohli v sobotu stretnúť, ale dobre som vedela čo sa za tým skrýva a rýchlo som sa vyhovorila. Stále som sa nerozhodla či to skúsim. Keď som k niečomu dospela, premkol ma strach, že ma chytia. Netrápilo by ma, ak by na mňa Jano reval alebo by ma zmlátil. Desila ma predstava maminej sklamanej tváre a okrem toho, mala som v sebe nejaké morálne zásady, čo do nás usilovne vtĺkali na základke.

Myšlienkovú niť mi pretrhol príchod domov. Jano opäť štekal na všetkých naokolo, teda ma opustila nádej, že sa mu dnes vyhnem. „Kde si bola?!"osopil sa na mňa len čo som vošla.

„Na tanečnej," odvetila som s úplným kľudom.

„Na akej tanečnej?!"preskočil mu hlas a na spánkoch navreli žily. Vzdychla som. „O tom sme sa už predsa rozprávali..."

„Drž hubu!"zaškrečal. „Žiadna tanečná! Nebudeš chodiť na žiadne kraviny! Doma je dosť roboty." Nebrala by som ho vážne ak by rozprával od veci, no keď hovoril súvisle, vždy bol nebezpečnejší. „Samozrejme, zabudla som, že deti robia veci za Jana,"odvrkla som a vzápätí som odletela do steny a čosi zapraskalo. S úľavou som zistila, že je to len omietka. Nevydala som ani hláska, z očí sa mi nevykotúľala jediná slza. Zdvihla som hlavu a vzdorovito pozrela na svojho otčima. Z očí mu blčali plamene a pravú ruku mal zovretú do päste. „Jano,"začula som tichý mamin hlas. Pootvorila som oko a zočila som ju stáť na prahu kuchyne. Všimla som si, že v jednom momente k nemu naťahovala ruku, akoby ho chcela zastaviť, no keď si všimla jeho výraz zháčila sa. On si ju nevšímal. Hrozivo sa nado mnou týčil, no nesklopila som pohľad. Keď tyran utláča slabších, učí ich tak vlastnej krutosti*. Mňa naučil nepoddať sa.