Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

7

Hneď ako sa sídlisko začalo hmýriť ľuďmi náhliacimi sa do práce, schmatla som zoznam a peniaze a zamierila do supermarketu v centre mesta. Do toho, kde som ukradla peračník. Bála som sa, že si ma pamätajú a okamžite zavolajú políciu, ale obchod bol takmer prázdny a nikto si ma nevšímal. Mydlo a zubnú pastu s kefkou som našla takmer okamžite. Zhrabla som prvú veľkú bandasku tekutého gélu čo som uvidela, čo najlacnejšiu kefku a obrovské balenie vložiek. Odškrtnuté.

Objavila som aj otvárač na konzervy a nožnice, tam sa však všetko končilo a zamierila som do obchodu s elektronikou. Najskôr som si do košíka položila malé digitálne hodiny, len za pár eur. Potom som vykročila k regálu s baterkami. Mali tam vystavený aci tucet, približne za rovnakú cenu a pri každej bol nejaký popis, ktorý zrejme písali v jazyku škriatkov, pretože som nerozumela ani ň. „Prosím vás,"oslovila som postaršieho predavača s nápisom na mikine: Radi vám pomôžeme.

„Viete mi odporučiť najlepšiu baterku?" Rýchlo si ma premeral, a keď nezbadal nič lichotivé, zatváril sa otrávene. „Načo ju potrebujete využívať?"

Zatvárila som sa nechápavo. „Na svietenie, predsa." Načo iné sa dá využívať baterka?

„Myslím tým, či potrebujete baterku s dlhou výdržou alebo vám stačí menšia?" zo všetkých síl sa snažil neprevrátiť oči. Predavač mal smolu, že nebol jediný, komu dochádzali nervy. Prebodla som ho pohľadom a zasyčala: „Potrebujem baterku s čo najsilnejším svetlom a najdlhšou výdržou." Prekvapila ho náhla zmena melódie môjho hlasu a rýchlo sa prehrabával v baterkách. Po chvíli mi podal masívne vyzerajúci kúsok pripomínajúci reflektor. „Má 19 LED diód, ktoré zabezpečujú dlhšiu životnosť a nemusíte sa báť ani toho, že by ste vyhoreli." Netušila som o jakých letoch hovorí, ale vyzerala kvalitne, rozhodla som sa ju teda kúpiť, hoci stála až 10 eur. Zostalo mi už len niečo vyše dvadsať eur. Predavač mi poradil, kde nájdem železiarstvo a lekáreň. Cestou som prechádzala popri armyshope a rozhodla som sa nazrieť dnu. Nemohla som uveriť svojmu šťastiu. V kovovom boxe pri vchode bolo nahádzaných niekoľko spacákov s oznamom: K akémukoľvek produktu zadarmo. „Máte trojlitrové bandasky?"spýtala som sa predavača vo vojenskej uniforme. Doniesol mi na výber z dvoch a dokonca mali aj kohútik.

Odchádzala som s úsmevom na tvári, bandaskou a spacákom. Bola som rada, že som si na menšie veci vzala ruksak, inak by som to neodniesla. V železiarstve som zohnala zámok s kľúčom a zostalo mi ešte 10 eur. Ako poslednú som navštívila lekáreň a kúpila balenie ibalginu. Bola som zvyknutá každú bolesť liečiť týmito ružovými zázrakmi. Pozrela som na peniaze čo mi zostali a v potravinách si nakúpila 10 rožkov, paštéty a čosi v konzerve, čo sa mi zdalo chutne vyzerajúce.

Naspäť do karavanu som sa vracala ovešaná ako vianočný stromček a spokojná. Zohnala som všetko na zozname a k tomu aj jedlo. Prvé čo som v prívese spravila bolo, že som schmatla roztrhanú handru z kotoľne, namočila ju a vyutierala každé miestočko vnútri. Zhrnula som špačky zo stola a vyhodila ich von teraz už čistým oknom. Všivavú páchnucu deku postihol rovnaký osud. Dvere do záchodu som zahasprovala kúskom laty, ktorú som našla pri prívese, aby ma nepokúšali spraviť potrebu vnútri. Keď sa ohlásil hladný žalúdok, napchala som do seba dva rožky a polovičku paštéty. Všetky ostatné potraviny som uložila k tanierom do skrinky, rovnako ako moje oblečenie. Keď som bola so všetkým hotová, príves vyzeral aspoň trochu obývateľnejšie. Hodiny ukazovali poludnie a ja som zrazu nemala čo robiť.

Chvíľu som sa prechádzala po sídlisku a v kútiku duše dúfala, že natrafím na Emila alebo Tima. Samozrejme, že boli v škole, teda ak nečelili rovnakej situácii ako ja. Čo bolo dosť nepravdepodobné. Vrátila som sa späť do prívesu, išla som do bandasky napusiť vodu a rozbalila som spacák. Nebol ničím špeciálny, ale únava mi vytvárala ilúzie raja ak sa doňho uložím. Vyzliekla som si nohavice, pod ktorými som stále mala tie pyžamové, keď čosi zašuchotalo vo vrecku. Prekvapene som rozložila prihlášku do baletnej školy a hodnú chvíľu sa na ňu dívala. Z ničoho nič som vyskočila na nohy a skúšala plié a zopár otočiek, kým som nezhodila zo stolu hodinky. Vzala som pero, rýchlo vyplnila prihlášku a sfalšovala mamin podpis. Na základnej som to robila tak často, že jej podpis už bol aj mojím. Zložila som prihlášku na miesto a konečne sa uložila do spacáku.