Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

6

Vedela som, že Karol nezabudne na fiasko, ktorému som bola príčinou, ale nečakala som, že v ten večer nájdem v posteli mŕtveho potkana. Len čo som si ľahla, pocítila som pri nohách čosi chlpaté a mokré. Len-len, že som nezačala ziapať na celé hrdlo. Keď som odokryla plachtu a zbadala to nechutné stvorenie, v hrdle sa mi nazbierala žlč a skoro som obliala posteľ zvratkami. Vyšla som do kuchyne a vzala malú lopatku. Nabrala som potkana a vyniesla ho na dvor, kde ma sledovalo niekoľko párov očí. Snažili sa byť nenápadní, ale sú to Karolovi kamoši. Neudržali v sebe prihlúply rehot- čoskoro šuchotali všetky kríky okolo domu. S kamennou tvárou som sa vrátila späť a zamkla vchodové dvere. Uvidíme ako sa Karol dostane dovnútra.

Na plachte zostal špinavý mokrý fľak, no keďže som ju nemala s akou vymeniť, lepiacou páskou som tam prilepila hrubú vrstvu toaletného papiera. Až potom som sa konečne uložila a zaspala. Netuším ako dlho som spala, keď ma prebudil hluk. Zťažka som rozlepila oči a zbadala Vierkinu a Tomášovu vystrašenú tvár. V chodbičke sa svietilo a Jano vrieskal ako zmyslov zbavený. Počula som aj mamu a Karola, ale netušila som, čo hovoria. Až dokým sa nerozleteli dvere do izby a v nich stál Jano, červený od zúrivosti. Za ním sa krčila mama so smrťou v očiach a Karol mi s víťazoslávnym úškrnom ukazoval neslušné gesto. „Zbaľ si veci, ty sviňa,"zrúkol na mňa a roztvoril skriňu, pričom odtrhol dvierka a začal vyhadzovať moje veci. Nechápavo som pozrela na mamu. Z očí sa jej rinuli slzy, v tvári zmučený výraz.

Čo sa stalo?

„Myslíš si, že toto je tvoj dom, ty suka?"ziapal. „Myslíš, že si tu môžeš rozkazovať?! Žila si len z mojej dobroty, vždy si mala jedlo a oblečenie! S tým je už koniec, ty šťanda. Jediné, čo si mala robiť bolo držať hubu. Je to sranda, že? Vymknúť brata v zime, aby zamrzol. Určite si si tlieskala za taký bravúrny nápad! Teraz ti tlieskam ja. Odteraz, budeš vymknutá ty, štetka! Zbaľ si veci a vypadni! Ak sa vrátiš, prisámbohu, zabijem ťa!" Duto som na neho zízala. Jeho slová mi akosi nedochádzali.Vyhodil ma práve z domu alebo sa mi to iba zdá? Opäť som sa zviezla pohľadom na mamu, no ona mi ho neopätovala. Moja vlastná mama sa na mňa nedokázala pozrieť. Vtom momente sa vo mne čosi pohlo. Opona sa zavrela.

Postavila som sa, prižmúrila oči a spustila: „Ďakujem. Konečne môžem bez výčitiek prísť na políciu a povedať im o všetkých tvojich svinstvách. Nemysli si, že sa ti tým vyhrážam alebo čo,"dodala som, keď som zbadala jeho vypočítavý pohľad. Ak existovala jediná vec, ktorej sa Jano bál, bola by to polícia. Naši susedia zopárkrát fízlov zavolali kvôli kriku a buchotu, keď bol Jano agresívny. Keď sa nás všetkých pýtali na Jana, klamali sme. Radšej by som si zakusla do jazyka ako súhlasila s mojimi súrodencami, že je to najlepší otecko na svete. Vždy som sa radšej hrala na ospalú alebo zaneprázdnenú.

„Nepôjdeš,"odvetil spokojne Karol. Povedal to úplne samozrejme ako holý fakt. Prinútilo ma to, venovať mu pozornosť. V ruke zvieral môj nový batoh. Ešte než stihol čokoľvek spraviť, vedela som, že na políciu ozaj nepôjdem. Karol ma dostal. „Tiež nie si neviniatko, Hana. Na tvojom mieste, by som držal hubu. Ukradla to," naparoval sa a strkal Janovi pod nos ruksak. Vytrhol mu ho z ruky a hodil ho po mne. „Môžeš si tam zbaliť veci."

Keď som bola s Emilom v prívese, to nebolo nič. Keď mi Námestová pred celou triedou nadávala, bolo to ako prechádzka medzi ružami. Bola som si istá, že zbierať si rozhádzané veci po izbe pod dohľadom Jana, Karola a všetkých súrodencov je ten najponižujúcejší zážitok. Nevidela som aké veci si hádžem do ruksaka, pretože pred očami som mala hmlu. Neboli to slzy, len čistá hanba. Ruksak som si prevesila cez plece a rýchlim krokom prekonala vzdialenosť k vchodovým dverám. Čosi papierové sa mi dotklo ruky. Mama mi rýchlo podávala bankovky a so slzami v očiach sa odvracala. Bolo mi z nej zle.