Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

4(part 2)

Madam Truzskovnikova mala chrapľavý prefajčený hlas a v telefóne neznela obzvlášť milo. Vysvetlila som o čo ide a po chvíli ticha mi odvetila: „No tak sa zastav zajtra o pol štvrtej a preverím si ťa." Rozlúčila som sa skôr ako mohol telefón začať pípať a vyšla som z búdky. Doma som o balete nepovedala ani slovo, to bol aj dôvod, prečo som telefonovala z námestia.

Pred búdkou ma čakal Emil a popiskoval si nejakú melódiu. „Môžme ísť?"spýtal sa. Rýchlo som prikývla a očami zaletela k dvojpodlažnému obchodnému centru. V tichosti sme kráčali jeden vedľa druhého. Premýšľala som nad najvhodnejšou taktikou krádeže. Už som si v letáku vyhliadla čo chcem a táto túžba ma celkom presvedčila o mojom úsudku. Vyviezli sme sa eskalátorom k oddeleniu so zmiešaným tovarom.

„Stretneme sa vonku, okej?"prehodil Emil a skôr ako som stihla zareagovať, otočil sa na päte a zmizol. Chvíľu som stála na mieste a snažila sa utriediť si myšlienky. Potom som sa nadýchla a vošla dnu. Nebolo tam veľa ľudí, no kde-tu prešla predavačka v bielej uniforme a dokladala tovar. Trochu zhrbene som prechádzala potravinami, až som sa dostala tam, kam som chcela. Netrvalo dlho a našla som drobný bledoružový peračník s obrysmi pierok. Dlho som naň zízala, chytila ho do rúk, odzipsovala a zazipsovala. Mrkla som na cenu. Stál by ma 4 eurá. Ak by som mala peniaze. Ak by som si ho v tej chvíli rýchlo nevopchala do vrecka na mikine a tryskom zamierila von. Oblial ma pot, keď som prechádzala popri senzoroch hoci sa neozvalo žiadne pípanie. Aj keď som už stála vonku na mačacích hlavách, srdce mi búšilo ako o život. „Vyzeráš, ako keby si videla Slendermana,"ozval sa Emil a v ruke si prehadzoval dve plechovky coly. „Nemal som náladu na nič lepšie,"vysvetlil a hodil mi jednu do ruky. Trochu nešikovne som ju zachytila. „Pochvál sa ty,"zazubil sa.

Vytiahla som z vrecka peračník a musela som sa usmiať nad tým, aký bol pekný. Emil si ho chvíľu obzeral a prehodil: „Slušné, na prvýkrát."

Zamierili sme na juh, smerom von z centra. Začalo ma zaujímať kam kráčame . Doma som nepovedala, že idem do Košíc a pochybujem, že by sa po mne ktosi zháňal, no najlepšie bude, ak domov dôjdem ešte pred zotmením. Neznášam cestovanie v noci. V autobusoch sú za tmy iba pofidérne vyzerajúci típkovia s kapucňami na hlavách. Niežeby som sa práve v tej chvíli vliekla pri podobnom. „Zoznámim ťa s kamošmi," prerušil ticho Emil. Ehm.. čože? Netušila som ako mám zareagovať, pretože ak sú len s polovice takí ako on, mala by som sa zvrtnúť na päte.

„A kde?"hlesla som po chvíli. Emil mávol rukou pred seba, čím mi úplne objasnil náš cieľ.

„Sú to fajn chlapíci,"zastal sa ich, keď som bola dlhú dobu podozrivo ticho.

„Počkaj,"zaskočilo mi, „chlapíci?! Koľko majú rokov?" Emil sa zaškľabil a mlčal, čím ma teda poriadne štval. Prevrátila som oči a obrátila hlavu na opačnú stranu. Postupne sa mesto začalo meniť a historické fasády domov vystriedali ošarpané činžiaky. Rýchlo sme pomedzi nimi kľučkovali a keď sme prechádzali okolo sivej osemposchodovej bytovky, Emil ma informoval: „V tomto bývam, keby si ma chcela navštíviť,"uškrnul sa. Uvažovala som, či vie spraviť aj inú grimasu ako ten jeho typický úškľabok.

Prešli sme cez sídlisko k opustenému pozemku ohraničenému ostnatým plotom. Na rozheganej bráne visel zhrdzavený nápis: Pozor pes! A obrázok vlčiaka. Emil zatlačil do bránky a tá sa s vrzgotom otvorila. Všimla som si, že pod mohutnou čerešňou, z ktorej práve opadávalo oranžové lístie stál opustený biely príves. Keď sa na to dívam spätne, prekvapuje ma, že som nezačala mať obavy. Na druhej strane, moja nátura bola zrejme už dostatočne pokrivená na to, aby ma vystrašil biely karavan, na ktorom ktosi v tej chvíli zvnútra vykopol dvere. Prekvapene som pozrela na Emila. Veselo sa usmieval a díval sa na dotyčného, ktorý nemotorne zostúpil po schodíkoch. „Fišer,"kývol mu hlavou a uprel na mňa nedôverčivý pohľad. Všimla som si iba jeho husté čierne obočie a pár dňové strnisko. Usúdila som, že môže mať tak 25 rokov- čo bolo pomerne dosť, ale predsa len sa mi uľavilo, že to nie je nejaký zanedbaný štyridsiatnik. Samozrejme, ešte som nevidela ostatných. Zvuky z prívesu hovorili, že ich tam ešte zopár je. „Kto to je?"spýtal sa chlapík a prekrížil si ruky na hrudi.