Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

15

 Zobudila som sa ráno - aspoň som tak predpokladala podľa šera, ktoré sa rozvaľovalo za oknom. Hodinky na stolíku blikali niečo po ôsmej a moje brucho si nedočkavo pýtalo doplniť palivo. Obliekla som si teda huňatý biely župan a zišla po schodoch do kuchyne. Dom sa zdal byť prázdny a všade vládlo dokonalé ticho prerušované len tikaním ručičkových hodín. Znepokojovalo ma to.

Na kuchynskej linke ležal papier s narýchlo načarbaným odkazom: Musel som ísť do školy. V chladničke sú lievance a v skrinke nad tebou čaje. Rob si, čo chceš, filmy sú v obývačke. Timo.

Usmiala som na jeho písmo, ktoré bolo hádam ešte horšie ako moje a papierik si vopchala do vrecka županu. Inštrukcie boli pravdivé a v mikrovlnke som si zohriala štyri lievance s kúskom raja - javorovým sirupom. Keď však Timo písal o čajoch, zabudol spomenúť, že im bola venovaná jedna celá skrinka. Vnútri som objavila všetky druhy, na aké by ste si spomenuli od klasických sáčkových až po sypané a instantné. Zaliala som si zelený a ochutila ho šiestimi lyžicami cukru. Nemohla som mať lepšie raňajky!

Keďže som sa cítila lepšie, rozhodla som sa trochu preskúmať neznáme územie. Začala som prízemím, na ktorom som objavila okrem rozľahlej miestnosti s práčkou, sušičkou a bojlermi aj obrovskú pracovňu s knižnicou. Na celé dolné podlažie by sa náš dom v Trsťanoch zmestil minimálne trikrát.

Z práčovne viedli točité schody do suterénu, v ktorom dominoval biliardový stôl, šípky a ultramoderný barový pult. Na stenách som si všímala veľké množstvo obrazov, ktoré mi nedávali žiadny zmysel. Zväčša obsahovali akési farebné machule alebo portréty beztvárych ľudí.

Vyšla som späť na prvé poschodie, kde bola aj moja izba a nakukla do ostatných. Všetky boli fádne a bez života až na Timovu. K zvyšku domu akoby vôbec nepatrila a cítila som sa ako v inom svete. Aj slepý by spoznal, že v nej býva chalan. Steny boli natreté tmavou modrou, posteľ rozhádzaná a na zemi sa váľalo pár niekoľko dní starých ponožiek a obalov od sladkostí a cigariet. Nepôsobilo to na mňa odpudzujúco, pretože to tak nejak patrilo k nemu. Vnútri som cítila jeho vôňu a zatúžila som ho čo najskôr vidieť. Na stenách mal povešané plagáty jeho obľúbených skupín ako Led Zeppelin, Bon Jovi a ACDC. Písací stôl mal zaprataný rôznymi haraburdami a notebook dokonale maskovaný hŕbou časopisov o autách a...zdalo sa mi to alebo som tam zahliadla aj čosi pikantnejšie ako motor najnovšej Audiny? S úškrnom som odvrátila pohľad, ktorý mi vzápätí padol na jeho nočný stolík. Bola na ňom položená rozčítaná kniha a rámik s fotografiou. Podišla som bližšie a prvýkrát uvidela Timovho brata. Boli tam obaja - sedeli na pláži v piesku držiac sa okolo krku so širokými úsmevmi na tvárach. Fotka bola pár rokov stará, pretože Timove črty boli detskejšie a oči žiarivejšie. Sklenený rámik bol v strede puknutý, akoby ho niekto v zlosti hodil na zem. Nepotrebovala som myslenie génia, aby som prišla na to, kto.

Odrazu som prudko zaspätkovala. Tu som nemala byť. Začala som sa cítiť ako votrelec, ktorý sa lesťou dostal na cudzie územie. Všetko, čo som videla, akoby mi odhalilo časť Timovej duše. Tú časť, na ktorú som ešte nebola pripravená. S búšiacim srdcom som za sebou zabuchla dvere a vliezla do „svojej" postele. Z nejakého dôvodu som sa cítila neuveriteľne vystrašená. Ocitla som sa v dome ako z inej planéty, ktorý, aby toho nebolo málo, patril rodičom chlapca, pre ktorého som mala zjavnú slabosť a ktorý mal podľa všetkého taktiež dosť vlastných problémov. Nikdy som príliš nepremýšľala nad vzťahmi. Nepatrila som k tým dievčatám, ktoré sa už v siedmej triede išli potrhať, aby s kýmsi chodili. Ja som sa ani vo svojich šestnástich rokoch nedokázala zžiť s predstavou, že by som komusi mala otvoriť svoje srdce. Už len pri takýchto myšlienkach som sa cítila hlúpo. No nech to bolo akokoľvek, vedela som, že ten bozk pred prívesom bol vstupnou bránou k čomusi, pred čím som mala rešpekt a strach.